Jeden deň Ivana Medikoviča

06:40 - 07:04

Vstávame, vstávame, slnko už vyšlo! Kto včas ráno vstáva, tomu slnko dobré rady dáva. (Pičúúúúú. Mne veru ešte nič poriadne neporadilo.) Kašlem teda na slnko, aj tak je zasa zatiahnuté a posúvam budík. A znova a znova a znova. Ako povedala moja drahá spolubývajúca, (ktorej konečne musím prideliť nejakú výstižnú prezývku): „Niekedy sa zabudnem a nastavím si budík, ktorý si nemôžem posunúť a musím naň naozaj vstať.“  Myslím, že Bloncka toto neustále posúvanie budíku v poslednom článku označila za masochizmus špeciálneho druhu. Mne neostáva nič iné iba súhlasiť, ale aj tak to robím. Hoci kŕčovitý polospánok s vedomím vstávania o desať minút nie je nič moc. 

                           

    

07:04 – 07:35

Naozaj sa zobúdzam, tentokrát na zvuky, ktoré spolubývajúca vydáva pri vyrábaní si raňajok. (A že je to proces. Úplný Hrnček var). To snáď nie je pravda, zasa nestíham. Chaoticky pobehujem po izbe a snažím sa na poslednú chvíľu napchať všetky správne veci do tašky. V jednej ruke držím kávu, v druhej riasenku. Ako vždy, keď sa snažím sústrediť na dve veci naraz, nedarí sa. Káva mi steká po brade a riasenkou si len tak-tak nevypichnem oko. Spolubývajúca je už jednou nohou z dverí, kričí: „Máme tri minúty, ja zavolám výťah, ty zatiaľ zamkni. A makaj!“ Nasleduje brutálny šprint po chodbe, na opätkoch dupem ako slonie mláďa a zobudím celú chodbu. Výťah cestou dole zastaví na každom jednom poschodí, ostatne ako vždy keď sa ponáhľame. Bojujem s náhlym nutkaním každého pribúdajúceho človeka uškrtiť a hodiť do výťahovej šachty. Po tejto skúške nervov nasleduje ďalší šprint zakončený skokom do diaľky (rozumej do autobusu).

08:00 – 9:30

Latina, ach. Ukončite niekto moje tiahnuce sa utrpenie. Nikdy predtým som úplne neocenila slovné spojenie dosť často sa vyskytujúce v knihách – „od únavy sa mu krížia oči“: Až teraz. Lienka. Sústreď sa na jedno miesto, skús pri tom neškúliť (Češi, viete čo to je? :D Nešilhat). Sakra! Tie oči sa zasa zavreli. A hlava padá dozadu. Vzchop sa! Sedíš v prvej rade, tá ženská ti to ešte na skúške dobre spočíta. Hmmmm. Vyzerá trochu ako Umbridgeová, aj taký hlas a vystupovanie má, to asi nebude dobre. Na druhej strane, latinu by som ochotne písala aj vlastnou krvou, len aby som ju dala. SÚSTREĎ SA. Pozerá priamo na teba! „Mohli by ste prosím zopakovať otázku? Na chvíľu som sa akosi... zamyslela.“ Čo to zasa trepe, prisahala by som, že som o tej deklinácií v živote nepočula. Pomoc! „Hmmmmm. To bude, to bude....“ No tak, pomôžte mi niekto!

Pomohli.

Ale nie, ešte tú profku nepoznám. Možno bude v pohode.

9:30 – 11:40

Vybehnem z učebne akoby mi za pätami horelo, zrazu plná energie a natešená na kávu a nejakú lacnú mastnotu z bufetu. Klopkám si po Motole a na okamih sa nechávam uniesť predstavou, že o pár rokov pôjdem presne po tej istej trase, ale do práce. K splneniu sna mi chýba už len jedenásť semestrov a úspešný pohovor. Povzbudivá predstava. Keď sa v dobrej nálade a s plným žalúdkom dotrepem na miesto, kde čakávame na biológiu, nálada mi hneď klesne. Prečo? Všetci sa totiž učia na zajtrajší test z anatómie. Tak toto nie, miláčikovia. Keď sa neučím ja, neučí sa nikto. Vytipujem si skupinku, ktorá vyzerá najusilovnejšie a všetkých jej členov rozptyľujem rozhovorom tak dlho, až kým konečne nerezignujú a neodložia učebnice. Misia splnená.

Le ja na praxi. Dúfam, že takto budem behať o pár rokov po Motole.

11:40 - 13:20 

Lekárska biológia – konečne jeden z hlavných predmetov, ktoré ma bavia a chytám sa. Aha, ideme pod mikroskopom sledovať, v akej fáze cyklu sa nachádzajú nejaké bunky. Najprv nastavíme mikroskop. To zvládneš Lienka, tvoja babička učila biológiu, hrala si sa s mikroskopom už ako decko. Čo sa to deje? Preparát je celý rozmazaný a ja nie a nie zaostriť. Po pár bezradných chvíľach volám na profesora so slovami, že tie bunky sa nechcú ukázať. Povzdychne, zaškúli na preparát. Utrie si sklíčko do trička a podá mi ho. No toto...Vkladám sklíčko pod mikroskop. Doprdele, všetky bunky vyzerajú úplne rovnako. Tak teda diktujem kamarátke: „Hmmm, vidím profázu, profázu a... to čo je za sračku? Asi anafáza. Toto by mohla byť telofáza, ale na druhej strane aj škvrna v mikroskope. Hm. Daj tam teda tú telofázu. Asi.“

Seminár je síce zaujímavý, ale príliš som si nepospala a oči už zasa neposlúchajú. Otvorím si energeťák, pekne pomaly a nenápadne... Výstrel ako z pištole, okolosediaci sa pobavene škeria. Profesor zdvihne jedno obočie, ale pokračuje vo výklade a polovica mojho mozgu sa sústredí. Tá druhá kalkuluje, či narazím hlavou do dievčaťa sediaceho za mnou, ak si vystriem chrbát. A či je vôbec zdravé, aby sme boli toľkí napchaní v tak malej miestnosti. Dospejem k názoru, že zdravé to nie je určite a že sa vystriem asi až v hrobe.

Potrebuje to komentár?

13:30 - 16:05 

Histológia – moja nová nočná mora. K anatómií stále cítim odpor, ale na druhej strane je veľmi exaktná a v podstate tam nie je čo nepochopiť (však si počkaj na CNSko, zlato). Histológia na mňa zatiaľ posobí ako veda, ktorá sa zaoberá tým, čo je to za zmeť ružovej a fialovej v mikroskope. A ako to niečo čo najvágnejšie a najvyhýbavejšie opísať. Dúfam, že sa mi tie farby po čase nezhnusia, dievčenskú cukríkovú ružovú totiž milujem. Bez irónie.

V zúfalstve teda hľadím do mikroskopu a snažím sa spoznať, kde je tá štruktúra, ktorú pred sebou vidím na prezentácií. Nakoniec správne identifikujem problém – netuším, čo mám hľadať ani vo vzore na obrazovke, nieto ešte vo vlastnom mikroskope. Keď sa lektor pýta, či máme nejaké otázky, zdvihnem ruku a poviem: „Prepáčte, ale mohli by ste mi prosím na tej obrazovke ukázať presne, čo vlastne hľadám?“ Všetci sa smejú, ale ja viem, že polovica tiež netušila, čo majú hľadať a dobre sa im uľavilo. Bolo predurčené, aby som to bola ja. Každý vie, že nemám problém s debilnými otázkami. :D

Jeden z lektorov si určite myslí, že ho balím. Prečo? Som totiž z histoly strašne zúfalá a stále ho volám, aby mi prišiel nastaviť mikroskop a ukázať nejakú vec, čo máme hľadať. Pri každej ďalšej žiadosti, nech príde ku mne sa tvári čoraz zúfalejšie. Keby ten chudák len tušil, že som naozaj taká blbá. Keď ho volám poslednýkrát som na seba strašne pyšná, pretože si myslím, že som konečne niečo našla. Nálada mi klesne, keď sa zasmeje a povie, že celý čas mala sledovať niečo iné. Daaaaaamn. 

Pri vchode nastáva nejaká trma-vrma. Vstupuje predseda histologického ústavu, vraj ide skúšať. Zrazu som prudko hore, srdce cítim až v krku a kovovú príchuť adrenalínu na jazyku. Kamarátka sa ustarostene pýta, či som v poriadku. Nem. Nakoniec sa jeden spolužiak hrdinsky prihlásil. Stačí ak poviem, že to skúšanie naozaj nebolo pekné a cítim sa ako zbitý pes aj za neho.

Moje vlastné odtiene ružovej. So štýlom sa nenarodíš, ten získaš na koleji.

16:05 - 20:30

Cesta autobusom domov, jedenie, prokrastinácia, jedenie. Zvieravý pocit v žalúdku - zajtra je test z anatómie a ja mám sotva silu udržať oči otvorené. Spolubývajúca vidí, aká som vynervovaná a sadne si vedľa mňa na posteľ s Memorixom. Svoj mám otvorený na rovnakej strane ako ona a občas skontrolujem, či tam náhodou nemá niečo zaujímavejšie. Nemá. Postupne to vzdávam a volám spolužiaka na pivo. Ešteže je to hneď naproti koleji.

Ja to dievča naozaj milujem.

20:30 - 22:30

Pivo je (stavím sa, že napriek vašim očakávaniam) naozaj len jedno a vydávame sa na dlhú prechádzku. Vonku je brutálna zima, sneží a všade je ticho. Romantickú atmosféru kazí len párik medikov, ktorí si vykračujú štýlom krok-šmyk, krok-šmyk a nahlas sa smejú na morbídnych vtipoch. Smiech je to už trochu hysterický, predsa len sa test rýchlo blíži. Ale je to smiech a nie plač a to je to podstatné.

23:00 - ďalší deň nekonečného utrpenia

Spánok, sladký spánok pretkávaný výčitkami svedomia. Pretože keď sa znova prebudím, už bude zajtra. A zajtrajšok je zlo.

Geniálna fotka od kamarátky. A že len ja som expert na prokrastináciu.

P.S. Článok venovaný z lásky vernej čitateľke a naoptimistickejšej duši ohľadne mojho štúdia - Evičke.