Čo všetko sa prihodilo

Moja posledná dlhá odmlka bola zapríčinená mizernou náladou, vyčerpaním a tiež tým, že som sa nemala čím pochváliť. Aj dnes mám mizernú náladu, som ešte vyčerpanejšia a a stále sa nemám čím pochváliť. No ale blog sa sám nenapíše a zlé spomienky si uchovám na časy, keď mi bude ešte horšie.

Za posledný mesiac som zistila, že zle zvládam stres. "Aké to prekvapenie Lienka, to sme netušili!" Určite zborovo skríknu kamaráti z kruhu (a predovšetkým spolubývajúca, ktorej týmto vzdávam hold.) Všetci čo so mnou boli od začiatku semestra v kontakte si už užili toľko mojich výstupov, že do smrti nebudú pozerať telenovely. Medzi týchto ľudí patrí aj doktor Upír, ale o tom potom, vezmeme to po poriadku.

Spolubývajúca: Prečo si vlastne nešla na herectvo?

Môj posledný článok sa týkal skúšania z lebky, o ktorom som písala v radostnej eufórií. Eufória ale vyústila v neskutočný pocit lenivosti, takže som veselo celý zvyšok týždňa pozerala seriály, chodila po vianočných trhoch a všelijak nezaslúžene si užívala života. Samozrejme, v pondelok začali pitvy a ja som nevedela nič, zatiaľ čo celý ročník už mal zopakované svaly. Pitvy trvali od pondelka do štvrtka, každé poobedie od druhej do šiestej. V piatok bol popitevák - skúšanie.

Takže v pondelok som naklusala na anatomák s istou mierou zvedavosti a istou mierou paniky. Hneď na úvod nás doktor Upír privítal prednáškou, ktorej obsah by sa dal zhrnúť ako: "Pitve sa takto a takto, hlavne nemávajte skalpelmi a neporežte sa, lebo budete musieť na protitetanovku, vy debili."

Okamžite ma oblial studený pot, keď som si predstavila, ako mňa a môj úbohý prst sanitka odváža do Všeobecnej fakultnej nemocnice. Našťastie som žiadnu nehodu so skalpelom nemala. Teda, päť minút po prednáške som pri gestikulácií zabudla, že ho držím v ruke, takže som skoro vypichla oko frajerke doktora Upíra. Ale "skoro" je to podstatné slovo, takže ma iba kvalitne zotrela a pitvalo sa ďalej.

Inu, samotná pitva... Jediná mŕtvola, ktorú som pred pitevným týždňom videla bol Mŕtvy pán, ktorý bol starý a zosušený, nevidela som mu hlavu a celkovo som sa cítila veľmi odosobnene. A doňho som neštuchala skalpelom, že.

Poznatky z pitevného týždňa:

1. Smrad.
Verte tomu, že sa nedá ani porovnať. Mŕtvy pán bol len jeden, počas pitevneho týždňa tu boli desiatky tiel. Smrad sa za mnou ťahal všade celý týždeň, cítila som ho na rukách, vo vlasoch, z oblečenia, keď som si kýchla, keď som jedla... A evidentne nebol ľahostajný ani ľuďom v tramvaji.

2. Teplo.
Skombinované so smradom, vydýchaným vzduchom a hrubým lekárskym plášťom, no amen tma.

3. Mŕtvoly
Nemalo by sa hovoriť, že niekto je biely ako mŕtvola, ale žltý. Teda aspoň tie naše motolácke sú ako Simpsonovci. Koža je prekvapivo hrubá, tuk konzistenciou a farbou pripomína vanilkový puding a svaly vyzerajú ako údená makrela. Dobrú chuť.

4. Útek vs útok (aneb mdloby vs zvracanie)
...bola moja reakcia. Kombináciou troch hore uvedených faktorov som sa z drsňáka razom premenila na padavku. Keď som mala odstraňovať kožu okolo lakťa a mala som tvár desať centimetrov od zvrákavenej kože so zvyškom infúzie a krvnej zrazeniny, naplno som si uvedomila čo sa deje. Následkom čoho ma obliala horúčava, zatmelo sa mi pred očami a len z diaľky som počula: "Hele Lienko, jseš v pohodě? Rudneš." Nehovor kamo. Aby som sa náhodou nezvalila na nehygienickú podlahu, musela som sa pravidelne chodiť vydýchavať k otvorenému oknu.

5. Nie som manuálne zručná, ale aspoň som obojručná
Oficiálne som ľaváčka, ale všetko okrem písania robím pravou rukou. Na pitvách to vlastne znamenalo, že som obe ruky mala rovnako chromé, takže som si mohla prehadzovať pinzetu aj skalpel z jednej ruky do druhej. Prvá vec, čo nám demonštrátori povedali bolo, že máme dvakrát merať a raz rezať (a aj to len opatrne). Veľmi skoro ma prestalo baviť orezávať kožu po milimetroch, takže po desiatich minútach som veselo fidlikala skalpelom a brala so sebou aj kusy tuku, prípadne nejaké povrchové žily. Však čo. Riadila som sa heslom, že čo na mŕtvole nebude, na to skúšajúci nemôže ukázať a začať sa vypytovať.

Aj napriek tomu, že som absolútne necítila výčitky svedomia kvôli svojmu bezohľadnému postupu, bála som sa, čo na to náš pán prednosta. Vo výsledku som teda vždy keď išiel okolo vlastným telom prikryla to, čo som pitvala a previnilo som sa usmievala. Keď spolužiak v šatni utrúsil, že sa ho pán docent pýtal, kto na našej mŕtvole prerezal jeden z nervov na predlaktí, tvárila som sa nezúčastnene a čudovala som sa, kto už len môže byť taký nešikovný.

Moja manuálna zručnosť

6. Holé zadky
S trochou nadsázky nielen tie neživé, ale aj živé. V šatni bolo totiž veľmi málo miesta a žiadne súkromie, vďaka čomu boli všetci na začiatku mierne traumatizovaní... a potupne začali mať totálne v prdeli. Narvaní jeden na druhého, prezliekajúc si tričká a nohavice sme všetci debatovali, čo zaujímavé sme v ten deň videli na pitve. Hranica mojej komfortnej zóny sa celkom posunula. Dôkazom nech je, že som donútila kamaráta aby mi vysmrkal nos, keď som si nemohla dať dole zahnusené rukavice. Hranice sa mi posunuli aj v inom smere. Minule ma kamarátka nemedička musela napomenúť, že je nevhodné a nevskusné rozprávať sa o pitvách na káve a pri koláči... Hups?

7. Nemiestne myšlienky
Po dvoch-troch dňoch pitev mi postupne prestalo byť zle, zato sa začali diať horšie veci. Po štyroch hodinách fyzickej aktivity (nech už je akokoľvek traumatizujúca) človeku vyhladne a keďže je na pitevni, myslí na mäso. Alebo sme išli po ulici a kamarátka ma zrazu štuchla do boku: "Pozri na tú veľkú pani, predstav si koľko by nám trvalo oškrabať všetok ten tuk". Prípadne naše prudko odborné diagnózy: "Pozri ako ten pán divne chodí, myslíš že má obrnu nervus tibialis?"

Blíži sa docent, rýchlo pitvaj a tvár sa zaujato!

8. Od stresu mi býva zle od žalúdku
V praxi moje učenie vyzeralo takto: Zobudila som sa a prvá vec, na ktorú som pomyslela bolo pitevné skúšanie. Na čo ma následne hystericky naplo na zvracanie a išla som sa učiť, samozrejme bez jedla. Keď som sa začala učiť, zistila som, že nič neviem a teda nasledoval tichý panický záchvat. Keďže som ale drama queen, tichý záchvat ma samozrejme neuspokojil a prerástol do hlasného, ktorý obťažoval spolubývajúcu. 

Všetok ten hysterický smiech, nesúvislé mrmlanie a nemotorné objatia, ktoré moja spolubývajúca musela znášať počas pitevného týždňa by položilo aj koňa. To isté platí v obmedzenej miere aj pre spolužiakov nášho kruhu, lebo každý (aj keď mali vlastné mindráky) počas pitevného týždňa predniesol vetu ako: "Vyzeráš hrozne vystresovane/unavene/bledo/hystericky Lienka. Si v pohode? Nie? Neboj sa, bude to v pohode. Nepanikár." Spanikárila som.

9. Môj kruh je úžasný
Čo vám poviem, prvý pokus som nedala. Išla som naň taká vystresovaná, až sa za to hanbím. Ok, s mojimi vedomosťami to nebolo úplne ružové, ale u profesora by boli stačili. Lenže... Prvýkrát v živote som išla na skúšanie s úplnou beznádejou, po prebdenej noci a na pokraji hystérie. Pán profesor (áno, ten čo napísal tie tenké učebnice vo formáte A4) bol férový, ale moja neschopnosť vymenovať hlavy m. triceps surae bola neospravedlniteľná. Samozrejme som si hneď pri východe z pitevne spomenula. :D

Aj napriek môjmu nutkaniu hodiť tyčku mŕtvole rovno na brucho mi skúšanie pripadá s odstupom času celkom vtipné. Som totiž mierne nahluchlá, profesor viac ako mierne a obaja sme hovorili polohlasom. Náš rozhovor bol teda pretkávaný samými "Čože?" a "Prepáčte, nepočula som" z mojej strany a  "Cože?" a "Ještě jednou" z jeho strany. Nakoniec ma vyhodil a ja som sa s hanbou a depresiou odobrala prezliecť. Po ceste som si opakovala že nesmiem plakať,  lebo to bude trapas. Predsavzatie mi vydržalo presne kým som dorazila do šatne, kde som začala zavýjať ako siréna. Tu sa opäť pochlapilo pár klukov od nás.

O: Lienka, Lienočka, čo mám robiť aby ti bolo lepšie?
Ja: Níííííííííííííč, nevšímaj si máááááá.
O: Ale... si v pohode? *neistý úsmev* Mám tu čokoládu, chceš?
Ja: Niéééééé, poď sem. *objímem ho ako topiaci sa záchranné koleso*
O: *objíme ma* Aha. No... to tiež funguje. Ale, varujem ťa, dnes som sa nesprchoval.
Ja: *smejem sa cez slzy* Ani ja.

Snáď ešte viac ma dojal kamarát, ktorý nemá príliš rád narúšanie osobného priestoru a zmohol sa na potľapkanie po pleci a niečo ako objatie. Pri tom na pol úst utrúsil... "To bude fajn Lienka."

Dojímavé citáty, pffff. Ale John má pravdu.

9. Doktor Upír je najväčší pohoďák
Hneď po Vianociach bol opravný termín popiteváku, takže si viete predstaviť, ako strašne som si užila sviatky. Ale nie, vlastne som si ich naozaj užila. Celá rodina sa stihla najmenej stokrát pohádať, čiže bolo veselo. Pozrela som si pár rozprávok a zistila som, že princ z Popelky je vlastne dosť sexy. Hm, čo človeka cez Vianoce neprekvapí. :D

O opravnom popiteváku len stručne, dostala som doktora Upíra, ktorého som opäť kvalitne rozveselila. Ako inak. Jeho prvá otázka samozrejme znela, že čo som u pána profesora nevedela, keď ma vyhodil a tým mám začať. Tak som teda suverénne začala: "No, m. triceps surae tvorí m. gastrocnemius - caput mediale et laterale a...éééééééééé." Doktor Upír zdvihol obočie. "Eéééé, prepáčte, ja to naozaj viem, do prdele, to som iba v strese - m. soleus." Doktor Upír sa zaškľabil spôsobom, ktorý akoby hovoril - no veď preto. Nasledovalo pár stredne obtiažnych otázok na ktoré som zvládla odpovedať bez koktania alebo trapasu. Doktor Upír potom ukázal na nejakú náhodnú vec na bérci.

Doktor Upír: Čo je to?
Ja: Noooooo, to bude určite arté...
Doktor Upír: Ale hovno! (A ľudia, to je bez nadsázky čistá pravda :D)
Ja: Nervus!

Potom ma ešte celkom vytrollil na trigonum femorale, kde som si spomenula aj na veci, ktoré som netušila že viem. Ale doktor Upír stále nedal pokoj, aj keď som vymenovala všetky možné aj nemožné štruktúry. Nakoniec zo mňa vyťahal (pri záchvate smiechu samozrejme), že posledná vec, o ktorej som mala povedať, že sa nachádza v trigonum femorale je... TUK! :D

Potom mi dal za B a vyzeral, že je rád že môže ísť domov. To sme teda boli dvaja. Pri odchode som ešte cez rameno skríkla "Ach, ďakujem vám a prepáčte že som taká blbá, dovi!" Načo som videla ako sa zasmial a zložil si hlavu do dlaní. Snáď si o mne nemyslí, že som úplný debil. Myslí.

Mimochodom, keďže cez prázdniny som nerobila prakticky nič a tri dni po opravnom popiteváku som mala skúšku z biofyziky, čo myslíte, ako to dopadlo? Správne, už sa teším na opakovanie a cítim sa mizerne. Kto to nedal? Lienka, aké to prekvapenie. Snáď najviac mi na tom vadí, že si budú ľudia z kruhu myslieť že som blbá. Teda, snáď nebudú, ale ja si budem myslieť že si to myslia, chápete?

Hoci, kamarátka z kruhu správne podotkla - nevadí mi chodiť s každou lodičkou inej farby, názor ostatných vôbec nie je podstatný. Dostala som totiž na Vianoce od našich hneď štyri páry rovnakého modelu len inej farby. Už mám také dva páry doma. Teším sa, ako budem robiť crazy kombinácie.

A na záver strašne ďakujem všetkým, ktorí chodia pozrieť na môj blog, o takej sledovanosti sa mi ani nesnívalo! Je to momentálne jeden zo svetlých bodov v mojom živote. V poslednej dobe stúpa popularita mojich článkov o príprave na prijímačky, takže uchádzači, ak máte nejaké otázky, sem s nimi. A nestresujte sa ako ja.

Ešte tu mám pre vás na pobavenie dva zdroje, vďaka ktorým nejaké úbohé duše zablúdili na môj blog.

1) Koľko učiva stačí vedieť na áčko.
Zlato, s tým za mnou nechoď, dostala som za semester jedno jediné. Teraz ma zaujíma, koľko učiva stačí na to, aby som prešla.

2) Neviem spať stres prijímačky.
Ja tiež neviem spať a jesť od stresu, neporadím.A je brutálne skoro desiť sa prijímačiek :)

Ach ľudia, keby ste vedeli, koľkokrát som za posledný mesiac zvažovala odchod. A aká neschopná sa kvôli svojej lenivosti cítim. 
Lúčim sa s vami po vzore Nadšenej medičky, snáď ma nezažaluješ, len tentokrát. :D
#StayUnavená #StayDemotivovaná #StayFrustrovaná #StayZahanbená #StayNeschopná

Dúfam, že sa vám darí lepšie ako mne. Nabudúce snáď niečo optimistickejšie. Papa!