...ale bolo to veselé.

Keďže je u mňa dobrým zvykom písať články v čase, keď sa mám najviac učiť, ani teraz vás jeden neminie. Posledné dva týždne sa mi zdali mimoriadne vtipné (hoci je možné, že som sa iba s definitívne zbláznila), takže sa máte na čo tešiť.


V prvom rade sa musím pochváliť, že som zmákla skúšanie z lebky... Čomu ale predchádzala dlhá a tŕnistá cesta učenia, prokrastinácie a z toho následne vyplývajúcich delírií a záchvatov hypochondrie. Vlastne tá cesta učenia vôbec nebola dlhá, pretože som si všetko nechala na poslednú chvíľu ako vždy.

Keď sa na prednáške zhruba pred troma týždňami preberala lebka s profesorom Drugom, varoval všetkých prítomných, že sa majú začať hneď učiť, inak lebku nezvládnu. Nuž... Stačí povedať, že som začala presne päť dní pred skúšaním.

A v intervale medzi odporučenými troma týždňami a mojím bleskovým učením zhruba každý medik z ročníka pridal na Facebooku:
a) fotku s lebkou
b) status o tom, aké je ťažké učiť sa lebku
c) otázku na medickú skupinu o nejakej nepodstatnej debiline v lebke, pričom uviedol asi štyri zdroje, ktoré sa v tej nepodstatnej debiline rozchádzali

Prípadne sa o tej debiline začali rozprávať rovno predo mnou a nedajbože si žiadali môj erudovaný názor.

Načo som buď:
a) predstierala že nepočujem
b) tomu človeku všetko odkývala, netušiac o čom hovorí
c) odviedla pozornosť rozplývaním sa nad prvou náhodou vecou, ktorú som uvidela v okolí

Všetky tieto situácie rýchlo vyeskalovali do štádia, keď som sa bála pozrieť na Facebook, aby som náhodou nezbadala ďalšiu vec, ktorú neovládam a kategoricky som sa s kýmkoľvek odmietala rozprávať o učení. 

Na druhú stranu musím povedať, že keď som sa konečne učenia chopila, nič som nezanedbávala a v pohode som si išla osem až desať hodín denne. Čo samozrejme znamenalo, že som nerobila nič iné, iba rozmýšľala nad lebkou. Stála som v sprche a myslela na to, čo prechádza nejakým foramenom. Pozerala som recept na makrónky a napadlo ma...

No len mi povedzte, že to na tom koláčiku nevidíte. Tá farba, tá štruktúra.

Model lebky požičaný od kamarátky som láskyplne nazvala Fredy a objímala som ho, keď bolo najhoršie. Tiež som si pred spaním vyhľadala, čo taký kamarát ako Fredy stojí, a našla som jeden model za nepatrných 900 eur. Eur, nie korún! Keď som to povedala spolubývajúcej, chytila záchvat smiechu a medzi nádychmi zo seba vykoktala, že buď má tá lebka v sebe hrudu zlata, alebo na skúške odpovedá namiesto vlastníka.

Celé dni som trávila v študovni, tak som si povedala, že sa aspoň so všetkými prítomnými zoznámim. Čo sa ukázalo o dva dni neskôr ako skvelý nápad, pretože dvaja chalani boli šiestaci z 1.LF, ktorí sa od rána do noci šrotili na nejakú štátnicu. Obaja mi pomohli, keď som si bola istá, že každú sekundu umriem na zápal slepého čreva. Pýtala som sa ich na presné príznaky, veď už by mali niečo vedieť, že. Rozhodne som nečakala, že jeden nadšene privíta zámienku na dve sekundy opustiť knihy, pobeží si umyť ruky a potom mi prehmatá brucho presne ako moja doktorka. Nakoniec som samozrejme zápal slepáku nemala a mohla som sa ísť v dobrom zdravotnom stave... učiť.

Po troch dňoch strávenými lebkou začal moj mozog nahadzovať obranné mechanizmy. Z času na čas som upadala do mikrospánkov s otvorenými očami, ktoré sprevádzali rôzne halucinácie. Mala som napríklad veľmi živý "sen" o tom, ako ma môj crush žiada o ruku. Čo je tak trochu predčasné, najmä ak uvážime, že som sa s ním rozprávala dokopy tak päťkrát. :D

Čo sa týka samotného skúšania... Ja som sa opäť s poriadnou dávkou šťastia dostala k doktorovi Upírovi. (Dúfam, že si naňho spomínate z predchádzajúcich článkov.) Tu sa moje šťastie na skúšanie evidentne vyčerpalo, pretože ma začal skúšať presne z tých vecí, ktorým som sa venovala najmenej. To, nad čím som strávila štyri dni z piatich samozrejme ani nespomenul.

Zdroj: Autentické medické citáty, Evička Šafránková

Hneď pri prvej otázke som si nešťastne povzdychla, podložila hlavu rukou a nezdvihla ju po celý čas skúšania. Doktor Upír sa zasa od prvej otázky neprestal smiať, takže predpokladám, že sme si kvit. Kvalita mojich odpovedí mala s postupom času tendenciu skôr klesajúcu a ja som bola čoraz rezignovanejšia. Od štvorslovných latinských spojení som postupne prešla na úroveň, keď som na otázku, čo ohraničuje fossu infratemporalis odpovedala: "Nejaké kosti, predpokladám." Načo sa doktor Upír skoro udusil žuvačkou a ešte počas záchvatu smiechu zo mňa tie kosti po jednej vyťahal.

Slová mojej spolubývajúcej sa ukázali podivne prorocké v jednom týždni dokonca dvakrát. Prvýkrát sme sa smiali na predstave, ako by sa asi skúšajúci zatváril, keby sme namiesto zložitého popisu všetkých štruktúr, prechádzajúcich priestorom povedali: "No, určite tam budú nejaké cievy a nervy." Hádajte, čo som asi povedala, keď som mala okno. Následne sa doktor Upír skoro udusil žuvačkou druhýkrát. Ale nakoniec som všetko vymenovala.

Ale nezvratný dokaz, že spolubývajúca je médium, sú jej sny. Deň pred testom mi totiž tvrdila, že sa jej snívalo, ako odpovedám u doktora Upíra a dal mi Cčko. A vraj povedal: "No nevedela to príliš dobre, ale... bolo to veselé." Celkom to vystihuje situáciu, nemyslíte?
Aby som sa však toľko nehanila, musím povedať, že som naozaj bola naučená a len som zmätkovala. A nakoniec som Upírovi povedala všetko čo chcel. Ale naozaj to BOLO veselé a dostala som Cčko. Takže prorocké slová sa vyplnili.

Kamarátky, ktoré ma videli odpovedať mi potom povedali, že som vyzerala ako dve sekundy pred smrťou a doktora Upíra v živote nevideli tak úprimne rozosmiateho. No čo, mojím osudom je prinášať smrteľníkom svetlo.

Ďalšia vec. ktorá bola určitým spôsobom veselá, bola to moja prvá návšteva pitevne. Predtým som síce sem-tam zazrela nejakú slizkú končatinu, ale toto bolo prvýkrát, čo som videla celé ľudské telo. Teda to, čo z neho ostalo. Tu musím podotknúť, že ľudia, ktorí dali svoje telo k dispozícií na pitvy, majú môj veľký obdiv a úctu. Obdiv som však ani náhodou necítila, keď ma ovalil neskutočný smrad formaldehydu a videla som svoje prvé telo zo vskutku bezprostrednej blízkosti.

Keďže som prišla medzi poslednými, ušlo sa mi úplne "najlepšie" miesto, stála som Mŕtvemu pánovi rovno medzi nohami. Bolo to ako s autonehodou. Nechcete sa pozerať, lebo viete, že budete mať nočné mory, ale nakoniec sa predsa len pozriete. Musím sa priznať... Vždy som si predstavovala, že svoj prvý penis uvidím za výrazne príjemnejších okolností.

Ak je tu náhodou nejaký morbídne zvedavý nemedik, ako som bývala aj ja, nasleduje sugestívny opis Mŕtveho pána. Bol trošku slizký (ale kto by nebol po roku strávenom vo formyldehyde?), vyzeral ako z vosku a skoro vôbec nebol strašidelný. Samozrejme, pomyslenie na to, že predo mnou leží rozpitvané čosi, čo bývalo ešte pred rokom mysliacim a cítiacim stvorením, nebolo úplne príjemné, ale po pár minútach som sa sústredila výhradne na anatomickú stránku veci.

Avšak tých prvých pár minú bolo pre mňa dosť hrozných. Bola som totiž nevyspatá, hladná a smädná, smrad mi nerobil dobre, a len s námahou som dokázala neodpadnúť. Jediné, čo ma udržalo na nohách bolo pomyslenie na to, ako by sa mi všetci celý semester smiali. Aha, a ešte fakt, že by som odpadla rovno na Mŕtveho pána. Ale bola to moja vlastná hlúposť, pretože kto normálny ide na pitvu v stave, v akom som sa nachádzala ja?

A teraz sa dostávame k tej veselej časti. Doktor Upír nám s entuziazmom ukazoval, kde vedie aká štruktúra, občas pritom Mŕtveho pána familiárne potľapkal. Pri hľadaní nejakého nervu sa začal v Mŕtvom pánovi hrabať (Bože odpusť) presne ako ja, keď niečo hľadám v kabelke. Hneď ako ma toto prirovnanie napadlo, musela som sa pootočiť trochu bokom, pretože som cítila, ako na mňa ide záchvat hysterického smiechu. Keď sa doktor Upír jednou rukou oprel Mŕtvemu pánovi o hrudný kôš a druhou nadšene gestikuloval, už sa mi triasli ramená. Ale definitívne ma zabilo, keď sa doktorovi pošmykla ruka a nabodla sa na ostrý koniec rebra Mŕtveho pána. Upír zarazene ruku odtiahol a skúmal, či mu Mŕtvy pán neprepichol kožu. To už na mňa bolo priveľa a snažila som sa v rámci možností smiať potichu a nenápadne. Ale naozaj neviem posúdiť, či sa mi to podarilo.

Už v pondelok nám začínajú ozajstné pitvy. Doteraz sme sa len občas dívali, ale teraz sa konečne trochu pohrám so skalpelom. Tak mi držte palce, lebo ako sa poznám, určite si niečo odrežem. Ešteže nemocnica je tak blízko.

Do pozornosti všetkých dievčat, ktoré sú zúfalé z objemu učiva na pitvy. :D

Už niet pomoci, dopísala som článok, treba sa ísť učiť. Zatiaľ sa majte a veľa zdraru! :)