utorok 5. decembra 2017

Lienka zasa raz v Motole

Čaute decká, dnes malá esej o chorej právničke... Škola zas nabudúce.
Napriek tomu, že Nemocnica Motol vo mne stále vyvoláva stresy, pretože tam ma 2.LF psychicky utýrala, som jej častým návštevníkom doteraz. Skoro ako priemerný pacient. Chodím tam občas pozrieť na medické prednášky, za kamarátmi na kávu, alebo sama so sebou a s učením na kávu. Áno, ja viem, je to trochu pritiahnuté za vlasy, ísť sa učiť do nemocnice... Ale mali ste už to kafe tam? Úprimne, momentálne som v Motole skoro častejšie ako vtedy, keď som tam vlastne mala chodiť. :D

Moja posledná návšteva ale bohužiaľ nebola úplne dobrovoľná. Trpím dosť častými, škaredými angínami, a mám tam svoju doktorku... Teda vlastne... Normálny študent 2.LF má v Motole ošetrenie zdarma, je tam preňho obvoďák, všade ho ošetria, a občas dokonca prednostne. Dáva to zmysel, úbohého študenta je čo najskor treba vyklopiť do študentského procesu a ďalej týrať.
Takže ešte ako študentka Motola som si tam chodila počas každej svojej angíny po antibiotiká, niekedy po omluvenky na hodiny a všeobecne sa tam o mňa pekne starali.  Lenže keď som chytila angínu počas prvých týždňov na právnickej, trochu som sa zdesila. Čo teraz? Slovenka v Prahe, bez obvoďáka, na smrteľnej posteli zas tak úplne nie som (lebo som včera ešte zvládla medickú párty), ale skvele mi tiež nie je... Lienka išla zasa raz skúsiť šťastie do Motola.

Prišla som ako obyčajne, na Cudzinecké oddelenie. Áno, napriek tomu že na medine som mala prístup na všetky oddelenia ako pacient, vždy keď som ochorela som musela ísť na cudzinecké, kde na mňa automaticky spustili po rusky, vysvetľovať že som študentka 2.LF, dostať z nich moju kartu a až potom za obvoďáčkou. Ako právnička som chcela spraviť to isté, akurát som sa bála, že keď o sebe budem vyhlasovať že študujem 2.LF, tak neoprávnene dostanem niečo zdarma, a potom ma bude niekto prenasledovať keď to praskne alebo čo. Tak som potichučky vyhlásila, že ja tu síce kartu mám, ale študentkou už nie som, a či by prosím nešlo aj tak ma vziať, lebo asi umriem. Pán sa zatváril celkom poplašene, povedal že to si mám vybaviť s pani doktorkou a strčil mi do ruky kartu.

Prišla som na oddelenie primární péče (proste sekcia všeobákov), zvalila som sa na stoličku a chcela som si dať minútový oddych predtým, ako pôjdem za sestrou, čo mala všetko na starosti. Zrazu sa nado mnou zjavila naštvaná tvár, vytrhla mi z ruky kartu a pýtala sa, či som objednaná. Zakoktala som že mi je mizerne, asi mám angínu a že proste idem za pani doktorkou. Sestra zasa zatrepotala nozdrami, vynadala mi že nemám rúšku a potom popod nos precedila: "Hele, já vás znám. Vy jste ta studentka co tady chodí jak na hodiny piána. Mazejte si sednout a čekejte!" 

Dočkala som sa celkom rýchlo. Musím podotknúť, že tú pani doktorku, ktorá má na starosti cudzincov z anglickej paralelky (a mňa, lol), mega zbožňujem. Je presne taká, ako si ľudia predstavujú, že by mala doktorka byť. Kľudná, profesionálna, všetko vysvetlí a strašne na nej vidno, ako sa úprimne zaujíma. "Áááá slečno, vás si pamatuji... Medička s omluvenkami a angínami? Jak se máte a co vás trápí?" Keď mi pozerala do hrdla, už som sa tešila na ďalšie kolo penicilínu, ktoré mi predpíše. Doktorka ale skrivila tvár, potom dvihla obočie a veľmi kľudným tónom mi oznámila, že to nevyzerá moc dobre, je možné že mám na ľavej strane absces a že ma musí poslať hore na ORL, aby sa na mňa pozreli. No skoro som sa posrala...

Vyšplhala som sa hore na ORL, sadla som si na tvrdú stoličku a odovzdane som čakala na ďalšie vyšetrenie. Ľudia sa odo mňa pomaličky, veľmi nenápadne odťahovali, pretože rúška na tvári v nemocnici... To proste musí znamenať že mám prinajlepšom tuberkulózu.

Vyšetroval ma ten najkrajší doktor, akého som v živote videla, mrte som slintala a on na mňa pozeral so skeptickým výrazom na tvári, akože či náhodou nie som trochu retardovaná. Pozrel mi do hrdla nejakou pičovinou (čo ja viem, už nie som medička), začal krútiť hlavou, že akože "to není dobrý" a povedal že teda taký škaredý zápal už dlho nevidel, mám hento a tamto.... Najviac ma vydesilo to, čo som už sama tušila, ak sa mi to nezlepší po atb, mandle budú musieť von prakticky okamžite, v Motole. Moc som sa netešila hlavne kvôli tomu, že v Prahe sa o mňa mamička starať nebude, mamička bude akurát hulákať do telefónu, že som zasa behala po vonku nahá a že je to moja vina. Doma by mi aspoň s hulákaním nosila zmrzlinu alebo tak.

Pekný pán doktor ma chcel poslať domov s penicilínom, ale keď už som bola jednou nohou von v čakárni, povedal mi že mám počkať, a vraj že má lepší nápad. Dajú mi injekciu penicilínu a kortikoidov hneď, a zajtra prídem na kontrolu. Odviedol ma do vedľajšej ordinácie, strčil ma do rúk sestričke a vydal jej nejaké pokyny. Vytiahla ihlu, ktorá sa mi zdala najväčšia na svete a povedala, že si mám ľahnúť na brucho. Vtedy mi to došlo... Samozrejme. Injekcia do prdele.
"Intramuskulárne?" opýtala som sa tenkým hlasom. Diabolsky sa usmiala: "Slečno, vy jste medička, že? Nebojte se, jenom to trochu píchne". No jasné.

                         

Tak som si teda ľahla sa plentu s tichým zaúpením, predtým som ešte zaregistrovala veselý úškľabok doktora. Nepamätám si, že by sa mi tie ihly zdali také obrovské, keď som ich pichala pacientom ja, alebo že by mi niekto spomínal, ako to bolí. Do ľavej polky penicilín, do pravej kortikoidy. Kurvila som za tou plachtou teda riadne a nie moc potichu. Niekde v mojej nasranej agónií som počula dvere ordinácie otvárať sa znova, ďalší pár nôh sa zastavil hneď za plentou a ich majiteľ sa po chvíli zaujatého počúvania pýtal prvého doktora: "Ale ale, co to tam děláte?" "Pícháme penicilín do prdele!" odpovedal až príliš entuziasticky na môj vkus prvý doktor. "Ha, to jsem si teda nemyslel, že ORL léčíte syflis." znela odpoveď nasledovaná hurónskym rehotom oboch doktorov a vyprsknutím sestričky. Haha. ha. (Pre tých čo nevedia o čo kráča, penicilínovými antibiotikami intramuskulárne sa lieči syfilis, a takmer nič iné, evidentne okrem mega silných angín. :D)

Celá červená, ponížená, ubolená a pobavená som vyliezla spoza plachty, prebodla som oboch doktorov pohľadom, vzala som správu a rozlúčila som sa. Pekného doktora som na radne nepozvala, predsa len musím mať hranice... :D

Odkrívala som na cudzinecké, tam mi vysvetlili že to, že nie som medička nebude žiaden problém, potom som sa odplazila na kolej, kde som celú noc spala na bruchu a ráno sa mi krásne uľavilo. Na druhý deň som zasa šla pozrieť pekného doktora, ten mi predpísal regulérny penicilín, ktorý sa užíva perorálne, pričom mu celý čas mykalo kútikmi úst. A vraj by mi  celkom odporučil dať si vybrať mande niekedy v priebehu najbližšieho roka, keď mám stále zápaly. Možno počkám do ďalšej angíny v Prahe, aby mi ich mohol vyberať on...

A pretože každý dobrý príbeh má mať ponaučenie, to moje znie: Motol je skvelý, Motol je super, keď vám je nanič, choďte do Motola.

P.S. Dnes som spievala Mikulášovi. Na Václaváku bol program pre deti, a nebola by som to ja, keby som sa tam nevocpala a nezaspievala si za mandarínku. So svařákom v jednej ruke (prvým za večer!) a s mikrofónom v druhej som spustila slovenskú koledu. Vianočná nálada, vole.


11 komentárov:

  1. Zdraví jedna medička, sedící nad knížkami, která si myslela že ji dneska už nic nespraví náladu....ale i zázraky se dějí po tvém "Pícháme penicilín do prdele!"
    Děkuju a piš rychle další příhody! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jejda, ďakujem, som rada že som dvihla náladu! :D Pokúsim sa niečo dať dokopy, rozmýšľam. :)

      Odstrániť
  2. Lienko, na tvuj (jestli muzu hned tykat) jsem narazila totalne nahodou a jsem rada, protože tvoje historky jsou, krom toho ze jsou skvělý samy o sobe, jeste vtipnejsi diky tvymu psani. Jako pardon, ale penicilin do prdele je fakt top :D a taky bych to tady rovnou chtela podekovat za predchozi clanky, kde pises o svy ceste z medika na pravnika(jsem na tom podobne, dva roky na prirodovede a ted se hlasim na medicinu) - uvedomila jsem so, ze to neni konec sveta a ze se nemusim sesypat z toho, ze jsem dva roky stravila jinde a ze az ted jdu tou moji cestou. Dekuju a prosim vice historek a clanku! (pardon za sloh)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nie, ja ďakujem, každý takýto "sloh" ma vždy veľmi teší a motivuje písať. :)) Dúfam, že medicína bude to, čo ťa bude baviť a napĺňať a nájdeš sa tam, držím palce!

      Odstrániť
  3. Pocul som nejake rumours ze sa vracias na medinu? Je to pravda? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Niéééé! :D Robila som si srandu

      Odstrániť
    2. Viem že články by boli zaujímavejšie, ale mne by rozhodne bolo napiču :D

      Odstrániť
  4. nie clanky mas zaujimave aj tak iba by proste bolo fajn kebyze si zas na dvojke

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Chýbaš nám Lienka:) snáď sa sem ešte vrátiš.

    OdpovedaťOdstrániť