Příští zastávka: Právnická fakulta (II.)

Som tu zas, moji zlatí! V prvom rade všetkým fakt ďakujem za tú záplavu komentárov, veľmi si vážim vašu podporu a záujem, a som samozrejme rada, že som šokovala. K článku som sa dostala až teraz, viete ako to chodí. Jedna babička bez internetu, druhá babička bez internetu, dovolenka... a zrazu ubehol vyše mesiac. Takže kde sme to skončili? Ach áno, som doma, oznamujem rodičom že končím.

Pravdupovediac, ich reakciu na moje ukončenie mediny nechcem príliš rozpitvávať. Fakticky to nebolo nič moc. Keď som doma povedala že medicína is not gonna happen, strhla sa lavína neskutočného vresku (v tom sme odborníci), nadávok, obviňovania... Vypočula som si že som sklamanie, v živote sa nebudú môcť nikomu pozrieť do očí, zahadzujem svoju budúcnosť, mala som dva roky prázdnin, neučila som sa, som totálny idiot a totálna chudera... V živote nič nedoštudujem, nebudem mať žiadnu budúcnosť a nikto ma nebude chcieť. A toto je len špička ľadovca.

Nakoniec prišlo ultimátum, že okamžite si pobalím veci z Prahy, prídem domov, zamestnám sa niekde v obchode. A medzitým rýchlo podám prihlášku na školu do Bratislavy, ktorú mám šancu zvládnuť. Čiže maximálne pedagogiku. (Nič proti pedagógom, mama učí na ZŠ a bol to jej "brilantný" nápad.) Samozrejme že som silno protestovala, že chcem ostať v Prahe, mám tak zázemie, kamarátov, podanú prihlášku na právo... Všetko márne. Čo nie je doma, nefinancujú. Svoju šancu v Prahe som si už zažila a premrhala ju.  

A tak sa Lienka naštvala, zobrala posledných dvadsať eur ktoré mala a nasadla na vlak do Prahy... Rodičia síce neboli nadšení, ale odôvodnili si to sami pred sebou tak, že sa aj tak za týždeň vrátim so sklopenými ušami a bude pokoj. Ale mamičkina a ocinkova princeznička, ktorá v živote nepracovala, sa zaťala, išla na tri pohovory a o týždeň mala prácu.

Prvé dva mesiace som robila check-in asistentku pre Airbnb, lietala som hore-dole po Prahe a odovzdávala kľúče od bytov turistom. Nebola to zlá práca, ale stále som musela byť na telefóne a tie nočné služby mi totálne rozjebali režim. Tam som mimochodom chytila inšpiráciu na názov článku. Keď som raz išla ubytovávať,  mechanický hlas v autobuse zrazu zahlásil: "Příští zastávka: Právnická fakulta." A vtedy som si povedala s novým odhodlaním, že to moja ďalšia životná zastávka aj bude.

Keď som skončila s Airbnb, kamarátka mi dohodila prácu v jednej opatrovateľskej agentúre, starala som sa o deti. Majiteľka agentúry zároveň vlastní súkromnú britskú škôlku, kde som sa zaúčala a v podstate som bola v testovacej dobe. Skúste zastupovať učiteľku v triede, kde je pätnásť deciek od dvoch do päť rokov. Domov som sa vždy vracala celá ohučaná, vyčerpaná a polomŕtva z úsilia nedať niekomu po riti. (Mimochodom, pre potreby dotazníka na pohovore: nepijem, nefajčím, mám siahodlhé skúsenosti s deťmi, rada varím a pečiem...)

Po dvoch namáhavých týždňoch v škôlke som dostala dosť úžasnú rodinu. Rodičia vlastnia dizajnérsku firmu, správali sa ku mne úžasne - úprimne si myslím, že pre svojho synčeka hľadali skôr staršiu sestru ako opatrovateľku. Malý bol ale fakt satan. Inteligentný až strach, roztomilý, ale hrozne rozmaznaný. Ne všetko odpovedal akurát "NEEEEE!", utekal predo mnou, mlátil ma... Okrem toho to bola sugar-free-bio-eko-netelevízna rodina, trochu ako zo sitcomu. (Zvlášte že neboli gluten-free, fakt ma to prekvapilo).

A Sataník potom nerobil nič iné, iba kradol ostatným deckám na ihrisku piškóty a sladkosti, keď som sa na chvíľu nepozerala. Mimochodom, všetky ostatné mamičky na ihrisku predpokladali, že som jeho matka, čo som raz v slabej trolliacej chvíli odkývala. Potom som dva mesiace predstierala, že Sataník je môj. Samozrejme že slovenčine nerozumel vôbec nič, tak som musela hovoriť po česky. Hneď prvý týždeň na ihrisku som bola odmenená komplimentom od malého dievčatka: "Tetoooo, a vy jste Ukrajinka?" Toľko k môjmu prízvuku. Za túto historku som potom na koleji schytala hrozný rehot. Malý sa tiež niečo naučil, namiesto hřiště sme chodili na ihrisko a každý deň som mu spievala slovenské ľudovky.

Ináč najlepšia brigáda na svete, ak to trochu viete s deťmi. Malý vždy po obede tri hodiny spal, ja som išla na prechádzku s kočiarom k NTKčku ("Slečno/paní, nejste vy nějaká mladá na dítě?"), tam som si sadla, dala som si pivo a čítala som si. Z mojich dní opatrovateľky mi ostal desivý zvyk - som závislá na časopise Maminka, normálne si ho sama kupujem.

Rodičia naozaj neklamali, peniaze prestali chodiť. A čím dlhšie som zarábala, tým menej nádeje prechovávali v myšlienku, že sa naozaj vrátim domov a budem sa správať ako sa patrí. Zároveň mám pocit, že som si tým vyslúžila ich zdráhavé uznanie, fakt nečakali že vytrvám. (Ani ja). Prvé týždne bola pre mňa spomienka na vyčistenie žalúdku od našich tak bolestivá, že som volala domov asi raz za dva týždne, len aby som dala najavo že som nažive. Domov som po hádke prišla až skoro po dvoch mesiacoch. Myšlienky na peniaze sa výborne osvedčili na potláčenie úvah o našich, pretože som sa ako idiot musela naučiť, že keď to s nákupmi jeden deň preženiem, celý týždeň budem jesť ryžu s mrazenou zeleninou, pretože na nič iné nemám peniaze.

Keď som nemyslela na našich, alebo na to, čo budem ďalší týždeň jesť, riešila som prihlášku na právo. Čo ak to fakt do tej Prahy nedám? Potvrdí sa, čo hovorili naši, oni budú cítiť zadosťučinenie a ja poníženie. Čo ak budem musieť ísť do Bratislavy? A keďže moja predstavivosť je fakt slušná, už som sa videla, ako ďalších päť rokov študujem v Bratislave, moje kontakty s kamarátmi sa pomaly strácajú a na Prahu si už pomaly nespomínam. Vštky tieto obavy som priebežne chrlila na svojich kamarátov (či už v Prahe alebo doma), ktorí ma stokrát ubezpečovali o všetkom možnom, a ktorým patrí moja stonásobná vďaka. Ako vždy.

Prijímačky na právo pozostávajú zo SCIO testov. Jedny testy sú drahé ako sviňa, hlavne ak si na ne zarábate sami... Ďalšia vtipná vec je, že testy môžete robiť toľkokrát, koľkokrát si za ne zaplatíte - a niekomu to nebolo ľúto ani šesťkrát. Čas, ktorý som strávila dokopy prípravou na SCIO (na právo je to test všeobecných predpokladov a základy spoločenských vied), môže byť tak štyridsať hodín. A nekúpila som si žiadnu ich špeciálnu drahú učebnicu - rozhodne to ide aj bez nej. Najväčší problém mi robili otázky z ekonómie a z českej politiky - v tej totiž zachytávam akurát tak Babiša.

SCIO som robila dokopy trikrát, čo sa mne zdalo smiešne veľa, a mojim budúcim právnickým spolužiakom na zoznamováku smiešne málo. Prvýkrát som si tam len tak nakráčala, teplota vyše tridsaťdeväť, nepripravená a hlava ťažká, akoby plná vaty. Druhýkrát som mala len brutálnu rýmu, ktorá síce neprekážala mne, ale všetkým ostatným ľuďom v miestnosti áno. A tretíkrát som na testovanie išla idiotsky "pre istotu". Keď mi nakoniec prišlo oznámenie o prijatí, zistila som, že s bonusovými bodmi čo mi pridelili za maturitu z angličtiny a dobrý maturitný priemer, by som bola prijatá už po prvých testoch. Holt, kto je idiot si zaplatí... 

Medzitým sa veci medzi mnou a rodičmi začali naprávať, pomaly ale isto. Každý telefonát trval trochu dlhšie ako ten predošlý, a keď som prišla domov, medicínu spomínali čoraz menej. Čo znamenalo, že asi po troch mesiacoch sa prvýkrát stalo, že AKÝKOĽVEK rozhovor neskončil hádkou ohľadne toho, či som sklamanie alebo nie. Reakcie širšej rodiny sa dosť líšili - bratranci a sesternice stáli za mnou, niektorí členovia rodiny to vzali s mixom blahosklonnosti a škodoradosti, babičky sklamané...

(Jedna sa ma snažila vydierať tým že umiera, a musím prísť študovať na Slovensko, aby som sa o ňu mohla postarať. Strašne som sa vydesila, ale o dve minúty mi volala mama, a keď som sa jej nenápadne pýtala, ako sa babička má, mala mala výborne. Práve sa totiž sama vyšplhala vo veku osemdesiat rokov na komín, a celý ho natrela. Takže tak, je normálne na smrteľnej posteli.)

Nakoniec mi prišlo oficiálne oznámenie o prijatí, ja som si od radosti trošku poskákala, a šla som na zápis. Tam som sa, ako inak, už stihla predstaviť každému, kto sa zapisoval so mnou:

Pani zo študijného (na celú aulu): Má niekto otázky ohľadne ISICu?
Lienka: Ja by som jednu mala. Môžem si nechať ISIC z predošlej školy?
Pani: Myslíte zo strednej?
Lienka: Strednú nemyslím. Vysokú.
Pani: Nejaká na Slovensku?
Lienka: Nie nie, tu v Prahe.
Pani: Tak čo ste tu teda študovala?
Lienka: Medicínu, ehm.
Všetci: šepkanie, wtf...
Pani: Ale viete, že môžete študovať obe školy, medicínu nemusíte ukončovať.
Lienka: (zdesený výkrik): PREBOHA! NIE! TO ANI NÁHODOU!

Všetci sa od rehotu váľali po laviciach. A ja som po zápise našim len tak mimochodom oznámila, že... som zapísaná. :D

Teraz som konečne štádiu, kde je každá dôležitá osoba v mojom živote oboznámená s tým, čo sa deje, a ja nemusím odpovedať na dokola sa opakujúce otázky. Aj s našimi už v pohode, hlavne tato sa cez všetko preniesol. Naposledy mi povedal že je na mňa hrdý, budem skvelá právnička (hoci argumentujem príliš tvrdo a vulgárne) a myslí si, že tú školu dám ľavou zadnou. A čo bolo, bolo.

Celé prázdniny som bola s rodinou, u babičiek a tak, škola mi začína druhého októbra ako všetkým ostatným, a minulý týždeň som bola na zoznamováku pre právnikov. Ktorý bol rozhodne fascinujúci! V budúcom článku (ak sa ho dožijete, muahaha) vám chcem predstaviť predmety čo ma čakajú a hlavne právnikov vo všeobecnosti. Teda aspoň to, čo som okukala na zoznamováku. Máte sa na čo tešiť... :D

Pac a pusu, deti.