Úprimná esej o anatómií

Už to nemôžem držať dlhšie v sebe, proste to nejde. Hrozné tajomstvo sa derie na povrch. Nevšímajte si to, historické romány pre ženy sú moje guilty pleasure. Ale toto tajomstvo je naozaj hrozné... 

Anatómia ma absolútne a vyslovene nebaví.


Tak, a je to vonku. Keď sledujem všetky (aspoň napoly) optimistické články o prvom týždni na medicíne od všetkých kolegov, chce sa mi vracať. Hlavne tie, v ktorých popisujú ako sa učili. Čo si budeme hovoriť, moc som tomu zatiaľ nedala. Som pozadu za celým svojím kruhom. Špeciálne ma znepokojuješ práve ty, Lapinka, ty bifľoška jedna. Nechcem na ňu žalovať, ale učí sa dopredu! Ale aj tak ju mám hrozne rada. 

Zhrozene som pozerala, ako na prvej prednáške všetci fascinovane sledovali premietacie plátno a vzdychali nad dokonalosťou ľudského tela, nad tým, aká je každá (dementná) plôška skvelo vymyslená, aké je ľudské telo sofistikované, fascinujúce a krásne. No čo vám poviem, cítila som sa medzi všetkými ako psychopatická matka, ktorej jedinej nezaúčinkovali tehotenské hormóny a teraz sa desí, aby si nikto iný nevšimol. že ona to dieťa NAOZAJ nemá rada. Ešte jasnejšie to bolo na prvých cvikách, ktoré nasledovali hneď po prednáške, keď sme všetci s posvätnou bázňou zamierili ohmatať si prvé kosti. 

(Teda, všetci zamierili s posvätnou bázňou, ja som tam vrazila s hlukom a neohrabanými ospravedlneniami. Keď som totižto vyšla z toalety, nikde ani nohy, a predo mnou nekonečné chodby anatomického ústavu vinúce sa od nevidím do nevidím. Aspoň sa mi to teda zdalo. Nakoniec som zvolila jednoduchú stratégiu, začala som otvárať dvere po poradí. A že ich tam bolo! Pri jedných som dostala poriadny šok, lebo keď som ich rozďavila, ovalil ma zápach a nemilý pohľad. Hľa, moja prvá mŕtvola, na ktorú som mimochodom vôbec, ale vôbec nebola pripravená. Okolo mŕtvoly stáli ľudia, prednášajúci sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím a ja som s nemotorným ospravedlnením zabuchla dvere. Otvorila som ďalšie dvere, ale tie viedli tiež do pitevne. A ďalšie a ďalšie a ďalšie. Pitevňa je totižto dlhá a úzka ako slíž. Bolo to ako v nejakej nočnej more. Pri piatom otvorení dverí do... pitevne sa všetci študenti nepokryte "tlemili" a myslela som, že prednášajúci mi jednu ubalí. Tak som zamrmala ďalšie ospravedlnenie a celá zúfalá schmatla na chodbe nejakého pána, či by mi prosím prosím prosím prosím neukázal cestu, kde by 2.LF mohla mať cviká. Kľudne to mohol byť aj nejaký profesor, čo ja viem. Keď sa bránil s tým, že nemá čas, potiahla som ho za rukáv, ako decko mamu v obchode, keď chce nejakú hračku. To bola zrejme posledná kvapka, lebo mi cestu nakoniec rezignovane ukázal a ja som KONEČNE dorazila na cviko ako sa patrí. Mám pocit, že ten milý pán čo mi ukázal cestu, v živote nič také nezažil.)

Aha, kde sme to skončili, pri posvätnej bázni pred kosťami, Ako, aj ja som si tak dvakrát povedala: "No Bože, to si fakt vymyslel dômyselne, si macher. Ale hneď potom nasledovala rúhavá myšlienka: "Ale tých debilných plôch a úponov a dierok si fakt mohol urobiť menej...." :D

Ale na druhej strane sa u mňa nijaká zvláštna fascinácia ľudským telom nekonala, čo nevedela pochopiť moja spolubývajúca. Keď som sa jej sťažovala, zmätene sa pýtala. prečo som preboha išla na medicínu, keď ma anatómia ani trochu nezaujíma. Kto už na blogu bol, vie, kto nie, nech si prečíta. Ale pravda je, že moje odhodlanie sa nezmenšilo. Ak sa budem musieť aj celé dva semestre drtiť čo ma nebaví, budiž. Aj keď mi to ide strašne pomaly, ale že strašne. 

Ešte jedna sťažnosť... Po tom, ako som bola celý život zvyknutá byť najmúdrejším deckom na pieskovisku, ma štve, že sú všetci naozaj o toľko lepší, a že sa učia dopredu, a že ich to baví. A že, a že... Celkom iste viem, že z porovnávania sa zbláznim, ale mám strach, že rezignujem, že to nezvládnem, že na to nemám. 

(Btw, doma sa mi mama vysmiala a povedala, nech si z toho nič nerobím, stále môžem byť učiteľka a aspoň budem mať čas na decká. Ale nech zatiaľ urobím všetko, čo budem môcť. Tak sa teda idem snažiť, lebo viete čo? Aj tento článok som napísala len preto, aby som sa nemusela učiť. Level lenivosti 100000000. Neznášam slovo prokrastinácia, ľudia si ho vymysleli, aby obyčajná lenivosť znela ako diagnóza.)

Ak by vás to mimochodom zaujímalo - izbu mám škaredú, škaredú, ale výhľad nádherný, Akurát dnes sa pokazil jeden výťah, čakám kedy sa to stane aj druhému a ja sa budem plaziť hore schodmi, lebo za krásny výhľad treba platiť, že. 

Mimochodom, mám pre vás malé česko-slovenské okienko so slovami, ktorým moji milí českí spolužiaci tento týždeň v kruhu neporozumeli. A že z toho boli nedorozumenia... :D

kaleráb = kedluben To je jedno z tých fakt korektných.

pečeň = játra Keď som povedala transplantácia pečene, všetci prítomní vyvalili oči a začali sa rehotať ako blázni a vysvetlili mi asociáciu s pečeným masom...

sprostý  Význam slov sa líši v češtine a slovenčine. Po slovensky to neznamená vulgárny alebo neslušný. Je to nepríjemný, hlúpy a otravný. Nedorozumenie so slovným spojením "sprostá kosť".

a nakoniec moje obľúbené pre tento týždeň:

pripečený Znamená hlúpy, ale iba tak mierne. Nablblý. Nevzťahuje sa na odtieň pokožky! Celý kruh si asi tak na minútu myslel, že som rasistka. Aj keď uznávam, povedať o dieťati že je pripečené, nie je ani trochu milé, nech už to pochopíte akokoľvek... :D

A bonus, problém na ktorý ma upozornila svojou neznalosťou práve Lapinka

LIENKA=BERUŠKA  Toľko k môjmu profilovému obrázku a menu.

A nakoniec posledné potupujúce priznanie. Z dnešného týždňa ma najviac bavilo humanitné lekárstvo. Som ja vôbec materiál na medičku?

O týždeň prvý test z anatómie, ozvem sa či som dala. 

P.S. A do kelu, očakávam povzbudivé komentáre.