Ako som si cez víkend zapochodovala

Áno, dnes prvýkrát nemedicky. Relatívne. Aspoň polovica článku je vždy medická, väčšinou moje fňukanie a zážitky, s ktorými sa musím podeliť, hoci ešte nezačala škola.

Prvé, čo ma naozaj trápi je, že nástup na kolej sa rýchlo blíži a mňa chytajú záchvevy nervozity. Doteraz som sa do Prahy a na fakultu iba tešila, hovorila som si, že čas sa stresovať ešte bude. Ale čo mám robiť teraz, keď všetci spolužiaci veselo preberajú, aké učebnice si už kúpili a rozmýšľajú, aký náskok im poskytne fakt, že vedia vymenovať kosti po latinsky.
Odrazu si celkom jasne uvedomujem, že učebnicu nemám ani jednu a latinčina okolo mňa ani len neprebehla. Aby som bola úprimná, nie som zvyknutá byť za nepripraveného blbca a znepokojuje ma to.


V čase medzi posledným a týmto článkom som bola stále rozlietaná, aby som sa rozlúčila so všetkými kamarátmi, prečítala som veľa nekvalitních kníh, pozrela som si pár sérií ešte nekvalitnejších seriálov a samozrejme som absolvovala Dobronice (kvalitné). O tých som zámerne nanapísala nič, pretože o zoznamovákoch a podobných akciách písali všetci medici, a ja sa chcem trošičku odlíšiť. Jediné, čo ešte o Dobroniciach nebolo na iných blogoch povedané a čím môžem prispieť ja:

1. So svojím kruhom som si sadla ako "riť na šerbeľ".

2. Vodku nechcem najmenej pol roka vidieť.

3. Mám zápal stredného ucha.

Nejaký dobrák mi totižto na Extreme rush strčil hlavu do ľadovej vody, keď sa snažil neutopiť. Neviem kto si, ale ďakujem. Po dvoch dávkach antibiotík v priebehu dvoch mesiacov som vždy túžila! (Ale vlastne nič v zlom, viem že to bol boj o život a prežijú iba najbezohľadnejší. Nabudúce si dám lepší pozor a všetkých vás utopím.)

Áha, skoro som zabudla! Chcela som sa podeliť ešte o jedno nové zistenie. A to, že českí chalani sú naozajstní džentlmeni (Alebo sú džentlmeni medici? V Prahe túto hypotézu dôkladnejšie preskúmam).

"Já ti ten kufr vezmu, je fakt těžký." "Neblbni, vidím že se třeseš, tady máš moji bundu." Priznám sa, že som sa roztápala aj bez bundy. :D

No a teraz, keď som sa s vami podelila o aktuality, je čas dostať sa k pointe dnešného článku - pochodu na ktorom som bola túto nedeľu.
Myslím, že Slováci čítajúci tento článok tušia o čo ide. Alebo možno nie.

Išlo o Národný pochod za život. Asi trojkilometrový okruh v Bratislave, zúčastnilo sa 85 000 ľudí, čo je na takú krpatú a apatickú krajinu naozaj úspech.
Za čo presne sa pochodovalo?

1. Za ochranu života od počatia po prirodzenú smrť.
2. Za ochranu a podporu tehotných matiek v núdzi.
3. Za ochranu tradičnej rodiny.

S dôrazom na prvý bod a to konkrétne na obranu tých najbezbrannejších. Detí, ktoré sú ešte stále "u mamičky v brušku" a nemôžu sa postaviť samé za seba. Pre mňa osobne to bol najemotívnejší a prvý dôvod, prečo som hecla a v preplnenom vlaku sa dostavila do Bratislavy. Ak to ešte niekomu nedošlo, som naozaj silno "prolife". :D

Najviac sa mi na akcií páčilo, že nebola organizovaná spôsobom "protest proti niečomu". Išlo o oslavu života najkrajšou formou. Workshopy a stánky, ktoré poskytovali konkrétnu pomoc mladým mamičkám v núdzi. Debaty, prednášky. A samotný pochod nebolo fanatické skandovanie hesiel a zachmúrený dav.

Počas okruhu, ktorý sme všetci absolvovali, boli starší ľudia a rehoľníci v menšine (na rozdiel od očakávaní odporcov). Prevládali mladí ľudia a mladé rodiny, ktoré som si nadšene fotila, pretože vyzerali ako na obyčajnej nedeľnej prechádzke v parku. Všetci sa veselo rozprávali, riešili obyčajné veci, zoznamovali sa a tešili sa zo života. Pamätám si, ako som myslela na to, že takto by mal vyzerať pochod za život. Ako skutočná oslava slnečného dňa a toho, že nám bolo dopriate ho vidieť. A že chceme podobné slnečné dni ukázať našim deťom. 

Táto fotografia pre mňa symbolizovala celý pochod. Kto iný by mal obraňovať nenarodené deti a rodinu, ak nie mladá rodina s ďalším dieťatkom na ceste?

Prvá fáma, ktorú chcem vyvrátiť - nebol to kresťanský pochod. Áno, kresťanov tam bolo veľa, určite aj väčšina. Pochod však propagovalo a zúčastnilo sa na ňom aj veľa ľudí iného, alebo žiadneho vierovyznania. Ak ste boli za uvedené tri body, nič vám nebránilo zúčastniť sa.

Druhá vec, ktorá ma mrzela bola, že ľudia hovorili - načo idete pochodovať za takú hlúposť, choďte radšej demonštrovať za niečo iné, aj tak nič nedosiahete. Aký to má zmysel?

No, za prvé, podľa mňa je ochrana nenarodených detí jedna z najdôležitejších vecí na svete.

Za druhé - A pochod proti rakovine prsníka má aký zmysel, veď rakovina sa predsa nezľakne a neutečie!

Zmyslom pochodu proti rakovine prsníka je upozorniť na problematiku a šíriť osvetu. To isté s pochodom za život. Ak sa našla čo len jediná mamička na celom Slovensku, ktorá si vďaka nemu rozmyslela interupciu, dosiahli sme, čo sme chceli, zachránili sme ľudský život.

Nejako som sa zasa rozohnila, ale to sa mi stáva pravidelne. Mali by ste vedieť, že môj úmysel nie je rýpať alebo niekoho presviedčať o mojom názore. Chcela som vám len predstaviť toto podujatie také, aké naozaj bolo: plné radosti, oslavy života a nádeje a nie nenávisti a bigotizmu, ako ho predstavili v našich médiách.

Vidíme sa v Prahe, ľudia, a medzitým oslavujte život a komentujte! :P

P.S. Tiež nenávidíte ten moment, keď sa hrdina v horore blíži k rohu, za ktorý plánuje vykuknúť, či tam náhodou nečaká nejaká príšera, a vy proste viete, že keď k tomu rohu dorazí, tá príšera tam už bude a s radosťou mu odtrhne hlavu? Mám pocit, že ja som ten hlavný hrdina, roh je môj príchod do Prahy a príšera anatómia. Už ju v diaľke cítim!

...tú sme oslavovali :)

Takto vyzerá dav

Starý otec, otec a syn

Rehoľné sestry nesmú chýbať