O skúšaní z anatómie a veselej biofyzike

Čo urobí Lienka, keď sa má večer učiť a ako vždy sa jej nechce? Áno, uhádli ste, začne písať článok. Ak budem mať aj naďalej takéto ultimátne záchvaty lenivosti, možno sa dočkáte príspevkov každý týždeň! Zatiaľ sa ale aspoň môžem ospravedlniť tým, že som minulý týždeň pri ufňukanom článku o anatómií sľúbila, že sa pochválim, ako som dopadla na prvom teste. A vlastne sa ani nemám čím chváliť... Hoci to dopadlo skutočne nad očakávania (bodaj by nie, keď som čakala vyhadzov), nie som si istá, nakoľko to bola moja zásluha a nakoľko zásluha okolia.


PONDELOK:
Deň pred testom som zamierila spolu s celým vystresovaným osadenstvom našej fakulty do kostiarne, kde si za ISIC môžete požičať tri kosti. Ten slovný obrat mi pripadá stále ťažko uveriteľný. Za ISIC si môžete požičať tri kosti.

Celý kruh bol samozrejme už nadupaný a ja som sa hanbila priznať, že ešte neovládam kosti nohy. Po tom, ako som dva dni čumela na umelecké a miestami dokonca farebné obrázky ma značne prekvapilo, že ozajstné kosti vlastne v skutočnosti nie sú také pekné. A že niektoré vyzerajú obhryzené. Čomu vlastne celkom rozumiem, pretože na dlhom cviku a pri škŕkajúcom bruchu mi hubovité tkanivo vo vnútri kostí začne podozrivo pripomínať bublinkovú čokoládu a minule vo mne lakťový kĺb evokoval pečené kura!

No ale späť k téme. Pri snahe nájsť všelijaké štruktúry som sa značne frustrovane obracala na najbližších susedov, ktorí mi trpezlivo asi ako pripečenému dieťaťu (koho tento slovný obrat zmiatol, nech sa láskavo obráti na jazykové okienko v predchádzajúcom článku :D) vysvetľovali že nie, toto nie je nejaká záhadná fossa, to tú kosť iba niekto orýpal a ten výbežok ktorý hľadám je vlastne na opačnej strane. Na tomto mieste musím podotknúť, že ani napriek rozmanitým tipom (dokonca aj od študentov anglickej paralelky) stále nie som schopná zistiť, či sa jedná o pravú alebo ľavú fibulu.

UTOROK:
V osudovú hodinu sme všetci čakali nastúpení v bielych plášťoch pred učebňou a triasli sme sa ako osiky, div že nám z rúk nepovypadávali Memorixy. Dramatický príchod nášho hlavného lektora, doktora X ma skoro položil. Čo vôbec nie je prekvapujúce, pretože doktor X je moja zhmotnená predstava upíra Stefana (zo série Mercy Thompson, ak niekto čítal) a moje našponované nervy si jeho tiché a nenápadné priblíženie vyložili ako primiestnenie. V tej chvíli ma menej vydesila predstava že sa mi vrhne na krk, ako to fakt, že ma bude o pár minút skúšať. Mimochodom, aby sme predišli nedorozumeniu, moje prirovnanie doktora X k upírovi nie je nič iné ako lichôtka, je to môj obľúbený vyučujúci a ostatne kto čítal Mercy Thompson by sa s ním určite rád stretol... :D

Princíp skúšania bol veľmi jednoduchý - dnu nás volali po dvoch, každý dostal jednu kosť z hornej a jednu z dolnej končatiny, a zorientoval ju. Nemedici - zorientovať znamená zistiť, kde je na kosti hore a kde dole, kde vpredu a vzadu a povedať, či je kosť pravá alebo ľavá. Po zorientovaní skúšajúci ukazoval na kosť a pýtal sa čo je toto a čo je tamto, prípadne zavelil: "Ukáž mi kde leží.... (trojslovný latinský názov)". Nás kruh skúšali dvaja: Doktor X a Horlivá študentka z vyššieho ročníka. Horlivá preto, lebo si veľmi podrobne a dlho overovala vedomosti jej zvereného študenta. Vo výsledku to znamenali, že kým doktor X vyskúšal štyroch, ona ešte stále dusila jedného.

Ja som sa dostala k doktorovi X, čo som o tri minúty neskôr kvitovala, pretože mi strčil do ruky dve pohodové kosti a po bleskových a nezákerných otázkach ma posadil s Áčkom. A o moju krčnú tepnu ani nezavadil pohľadom. Jediný upírsky výraz mi venoval, keď som si hneď na začiatku pomýlila dva primitívne útvary na lopatke.

Na tomto mieste som pochopila, aké je šťastie dôležité.  Dve kamarátky, ktoré ovládali učivo snáď najlepšie z nás všetkých, vychytali obe kombináciu Horlivej a fibuly, ktorú zle zorientovali. Táto kombinácia sa pre nich ukázala takmer osudnou a ja som si istá, že pre mňa by osudná určite bola... A len som nadšene ďakovala Bohu, že ma ušetril od vyhadzovu hneď z prvého skúšania, lebo takto by bol môjmu krehkému sebavedomiu fibula uštedrila poriadny kopanec.

Fakt, že náš celý kruh úspešne zvládol prvý testík musel nevyhnutne vyústiť vo vetu: "Poďme na jedno."

 Na druhý deň som si zrekapitulovala:
a) jedno ani náhodou nebolo jedno
b) u niektorých to vlastne nebolo len pivo
c) vrátili sme sa na kolej o druhej

STREDA:
Samozrejme, na druhý deň normálne vyučovanie, pred nami biofyzika. V živote sa mi tak strašne nechcelo spať. Keď som si spomenula, že naša skupina má robiť EKG, moje srdce zaplesalo. Spočítala som si totiž, že ak budem pacientka, budem vlastne celú hodinu ležať. Keďže som ale bola naozaj unavená, fakt, že budem celú hodinu ležať v podprsenke a celá skupina na mňa bude čumieť a štuchať ma elektródami do rebier mi celkom ušiel.

Samotný úkon prebiehal asi takto:
A: No tak ideme na to. Hej Lienka, kde vlastne máš koniec hrudnej kosti?
B: Čo je to 5. medzirebrie a  medioklavikulárna čiara? To tam mám dať tú s červeným koncom či čiernym teda? Ako to tam vlastne dám? *bolestivo mi pricucne elektródu na náhodné miesto*
C: Hej B, nedal si to náhodou na opačnú stranu o hrudníka?
B: *zamračí sa na návod* Vlastne áno, moja chyba. Lienka prepáč. *bolestivo elektródu presunie na opačný koniec hrudníka* Nebolí to?
Ja: Niéééééé, pohoda.
A: Mne sa to celkom nezdá. *bolestivo presunie elektródu o pol centimetra* Táááák, už len zvyšných  deväť.
Ja: Výborne.

Hoci ma rebro na mieste kde sa dávajú C4 C5 a C6 bolí doteraz, bola to naozaj zábava. Pri každom záchvate smiechu moje EKG začalo robiť šialené veci a nakoniec som si trochu aj zdriemla. Pacienta chcem robiť aj nabudúce, bavilo ma to. Vlastne ako celý týždeň! (Okrem anatómie, of course :D).

Netrúfam si povedať, kedy bude ďalší článok, predsa len druhé skúšanie nebude také dramatické ako prvé. A veselých story a vecí do jazykového okienka sa zasa toľko nenazbiera. Zatiaľ ale komentujte, podeľte sa so svojimi drámami a napíšte, o čom by ste chceli počuť viac.

P.S. Jediná informácia, ktorá ma fakticky na anatómií prudko zaujala je, že to pekné véčko, ktoré majú namakaní chlapi na brušku vytvára ligamentum inguinale. Áno, to som si zapamätala okamžite.