Neohrozená zdravotníčka - časť druhá

Ahoj miláčikovia! Zasa som sa sama pred sebou vyhovárala na nedostatok inšpirácie... Čo je samozrejme úplná hlúposť, pretože inšpiráciu chytám vždy, keď sa posadím za počítač. Takže toto bola proste obyčajná lenivosť. Pamätáte sa, kde sme skončili minule? Presne tak, pani zdravotníčka išla spať a tešila sa na deti.


Takže... Ráno som od samého nadšenia vstala skôr ako všetci ostatní, u mňa neslýchaný fenomén. Vzala som si žiarivo zelené tričko s logom campu a po chvíli váhania som pridala ešte žiarivejšie ružové podkolienky. Vedela som že malé decká to ocenia a staršie basic bitches a machri mi môžu byť ukradnutí. Spravila som si dve kávy, pretože v celom campe sa nenašiel hrnček dosť veľký pre medičku... Toto sa  postupom času stalo okrem LEGO kufríka mojím poznávacím znamením - Lienka and her two coffees.

Keby ste od minula zabudli na moje kávy

                                                 
Od ôsmej sa začali postupne trúsiť deti s rodičmi, alebo aj s celým rodinným klanom - počet členov závisel od stupňa snobáctva a snahy zastrašiť hlavného vedúceho. Ten však prezieravo zmizol niečo dokúpiť do mesta, takže zatrašovať mohli akurát tak urehotanú medičku s hrošou kožou, ktorá dostala na starosti uvítanie. Vzhľadom k môjmu outfitu a dvom copom ma polovica rodičov okamžite identifikovala ako jedno z detí. Čo znamenalo po vysvetlení nedôverčivé pohľady, zdvihnuté obočia a prezieravé podávanie pestovaných rúk. Takže som od príslušníkov klanov vždy vyzbierala spomínané pasy, zdravotné kartičky a potvrdenia o zdravotnom stave, modliac sa celý čas, aby mi niečo z toho nespadlo na zem. Samozrejme že spadlo, a nielen raz...

Nech viete o čom hovorím...

                                               
A ku každému pasu večné pripomienky. "Viete, moja Tamarka je veľmi dobré dievčatko, nerobí problémy...". Spoza matky vykukne krpaňa, ktorá minulý rok terorizovala celý tábor. " Môj Peťko je veľmi citlivý chlapček, mohli by ste prosím..." Toho si tiež dobre pamätám. Žalobaba a v jednom kuse reval.

Zo správ o zdravotnom stave som sa dozvedela: jedna alergia na vajcia, jedna na orechy, jedna na slnko, Crohnova choroba, astma, pár senných nádch, hojace sa dotrhané väzy na kolene. A čuduj sa svete, iba jedna vegetariánka. Vysoká baba s dokonale vyžehlenými vlasmi na ktorej adresu jeden z učiteľov prehodil: "Watch out, this is the leader of mean girls."

Odškrávací zoznam: Večné utrpenie a chaos

Po vyzberaní pasov som sa snažila tváriť, že spoznávam každé jedno dieťa z minulého roka, čo zhruba vyzeralo ako: "Čau Lienka! Rada ťa zasa vidím." "Čau...ty!" Jediný trapas som si strihla, keď som sa snažila zoznámiť so skupinkou starších chalanov. Našťastie pri zahanbenom odchode som počula jedného z nich hovoriť: "Lienku poznám z minulého roka, ináč je dosť v pohode. Len teraz sa správala ako magor." Moja reputácia teda bola zachránená. :D

Samozrejme, pokoj nikdy netrvá večne. Asi hodinu po odchode rodičov som začula strašný rev z ihriska. Nejaké dievča si dosť škaredo vykĺbilo ruku. Ako pani zdravotníčka som sa rozhodla, že nakopneme auto a pôjdeme do najbližšieho mesta na pohotovosť. Jedna z vedúcich (Maťa) šoférovala a ja som sedela s dievčaťom vzadu. Po polhodine sme sa konečne dovliekli do mesta, tam sme sa motali ďalších pätnásť minút a nakoniec sme to zvládli až do nemocnice. Čakanie bolo dlhé a únavné, čo si Maťa vynahradila hodnotením každého chlapa, čo sa okolo len mihol, a ja parodovaním pacientov na pohotovosti. Áno, viem. Nevhodné.  Pán, ktorý sedel vedľa nás sa najprv tváril nevšímavo, potom podráždene, ale hneď mu začalo mykať kútikmi úst. Nakoniec sa nám poďakoval, jeho brat je vraj vnútri s podozrením na infarkt, a sme prvá vec, ktorá ho rozveselila.

Prvé zranenie

                                       
Konečne sme sa dostali na radu - ľudia, tak krásneho doktora som ešte nevidela. Avšak hrebienok mi spadol hneď, ako na mňa vrhol pochybovačný pohľad a pýtal sa, či som dospelá. Nevrlá sestrička dievčatko rýchlo ošetrila a zastavili sme sa vo fastfoode za odmenu. Cesta z pohotovosti bola na umretie dlhá a únavná. Nejaký netaktný chlap sa na tomto mieste môže zasmiať, pretože sme boli tri ženy v aute a nevedeli sme trafiť naspäť do nášho chatového strediska. Trvalo nám to dvakrát tak dlho, ako cesta tam. S POMOCOU GPS! Hlavnému vedúcemu sme našu dlhú absenciu vysvetlili dlhým čakaním na pohotovosti. Ešte nás aj poľutoval.

Prišli sme niečo po desiatej večer, čo znamenalo že sme v podstate zmeškali celý deň a deti sú už na chatkách. O chvíľu mal začať míting vedúcich a... Moje prvé obiehanie. Zvolila som dosť jednoduchý systém - z jedného konca campu na druhý, čiže od najmladších detí po najstaršie. V podstate sa moje prvé obiehanie nelíšilo od ostatných až na to, že na konci som poznala všetky decká po mene a časovo som to mala lepšie zorganizované. (Čiže som si dlhšie pobudla u deciek, s ktorými som rada kecala.)

V každej chatke som decká, ktoré brali lieky pravidelne, donútila dať si ich predo mnou. Ale také boli len asi štyri. Potom som sa ďalej (doslova) pýtala: "Bolí tu niekoho hlavička? Nie? Čo hrdielko, ručičky, nožičky, bruško?" Moje pravidlo bolo - čím starší camperi, tým zneli moje otázky infantilnejšie. Takže na konci som mala aj najstarších chalanov vycvičených tak, že mi hlásili už pri mojom príchode, že nie, nikoho hlavička dnes nebolí. Potom som každého ošetrila a nastala moja obľúbená časť. Kecaniéééé.

S deckami som sa zblížila najviac zo všetkých vedúcich, pretože som na rozdiel od nich poznala každé jedno dieťa z nich z mojich "vizít". Dievčatá sa mi zverovali a chlapci machrovali. A zverovali sa tiež. Vedela som kto sa komu páči, kto s kým chodí, kto komu robí zle, kto bol v cudzej chatke na polnočnej návšteve. Moja výhoda oproti ostatným animátorom spočívala aj v tom, že ja som toľko nemusela hrať policajta. To, že si niekto nenápadne kúpil v bufete o jednu Kofolu viac, ako dovolil vedúci, alebo že sa vyhýbal upratovaniu, nebola moja starosť. A ešte k tomu som prihadzovala historky, akú neplechu som robila ja, keď som bola camper. Ak teda dovolíte, ďalej nasleduje popis niektorých chatiek. Hlavne trojka a pätnástka boli moje obľúbené.

Chatka 1 - Malé dievčatá (9-11)
Roztomilé, pojašené, voňavé. Najlepšie sa s nimi kecalo o tom, akí sú chalani otravní a zlí.

Chatka 2 - Malí chalani (9-11)
Roztomilí, pojašení, smradľaví. Najlepší pokec o tom, aké sú dievčatá otravné a zlé.

Chatka 3 - Mean girls (13-16)
Ktoré si to označenie nakoniec vôbec nezaslúžili. Na tejto chatke boli štyri dievčatá, jedna z nich mala akúsi vývojovú poruchu. Mala zváštne črty tváre, bola spomalená, stále si vymýšľala a úprimne, bola dosť otravná. Ostatné tri sa na ňu za celý čas campu ani raz neosopili, nevynadali jej a nesprávali sa k nej ináč ako pekne a ochranársky. Dosť intenzívne som si pri nich uvedomila, že nemám súdiť podľa vzhľadu. To, že tínedžerky v croptopoch, s vyžehlenými vlasmi a obrovskými linkami sú väčšinou zlé a hlúpe je asi preto, aby vynahradili vesmíru tých pár dobrých a múdrych. Najhorúcejšia téma chatky 3 bol môj vysokoškolský život, chalani z chatky 15 (každá mala vybraného jedného) a ich životné plány. A ešte samozrejme ja a môj frajer. Ktorého nemám. Strašne ma ľutovali. 

Keď človeku Mean girls ukradnú mobil

                                             

Chatka 4 - Wannabe Mean Girls (12-15)
Rovnaké zbožnovanie chatky 15. Vlasy horšie vyžehlené, linky nakreslené menej starostlivo. A keďže si to uvedomovali, ich obľúbenou témou bola nenávisť pre pravé Mean girls. Tým ale nestáli ani za slovo.

Chatka 11 - Malí zmrdi (11-13)
Áno, týchto som tak volala aj do očí. Ale mala som ich oveľa radšej ako Malých chalanov z jedného dôvodu - boli zaujímaví. Už len každovečerný pokrik "Pani doktorkááá, mám kliešťa na guliááách!" stál za to. Vždy neuveriteľne vykrikovali keď som prišla, vyslovene sa na mňa tešili, neprotestovali proti pohlavkom a prechovávali voči mne hlbokú úctu. Nie však pre moje doktorské schopnosti, mali úplne iné dôvody.

A toto, priatelia, stojí za historku. Hneď prvý deň, keď som k nim vošla do chatky som si neuveriteľne tresla hlavu o zárubňu, a verná svojim zvykom som bez rozmýšľania zrevala: "Do pičéééé!". Čo bolo nasledované hrobovým tichom a následným rehotom a  falošne pohoršenými výkrikmi. "Pani doktorkáááá, čo to má znamenať?! Lienka, to nás takto učíš rozprávať?" Veľké výčitky svedomia som teda necítila, pretože nadávali oveľa častejšie a horšie ako ja. (Tu vidím, ako ma Lapinka duševne kameňuje. :D)

Hneď na ďalší večer mi každý z nich bez slova otrčil jednu ruku s hánkami roztrieskanými do krvi. Nechápavo som sa pýtala, či sa mlátili s jednou rukou za chrbtom, alebo čo... Ďalší hysterický rehot a vysvetlili mi, že hrali Krvavú desinu. Túto hru som poznala ešte z čias, keď som bola na základke ja. Nebudem vysvetľovať presné pravidlá,  hra má proste jediný účel -  roztrieskať si navzájom hánky desaťkorunou. Okamžite ma chytil záchvat nostalgie a pýtala som sa, či si tiež môžem hrať. Reakcia: Hrať smú iba chalani. ¨

Ale vraj sa môžem preukázať, ak zarecitujem niečo z Dana Dreva (Česi - je to vtipne nadabovaný Harry Potter). To vraj dievčatá nepoznajú. JA som teda bola na Danovi Drevovi odchovaná staršími bratrancami. A tak som s vážnou tvárou začala vykrikovať: "Gábor to je naša špica, chvost má ako vretenica! Dopredu nás vždycky ženie, v gatiach skrýva prekvapenie! Gábor Gábor Gábor! Už pri jeho narodení doktori nevedeli určiť, čo je jeho pupočná šnúra a čo čurák! Jeho anakonda je nadpozemská! Gábor Gábor Gábor!" Hneď ako sa spamätali zo šoku, že som duševne na rovnakej úrovni ako oni, začala som hrdo chodiť po campe s roztrieskanými hánkami aj ja.

Malí zmrdi, zachytení v ich momente.

                                        

Chatka 12 - Machri (14-16)
Protestovali proti každému a všetkému - najmä apatiou. Rodičia ich sem donútili ísť, najlepšie čo môžu urobiť je tváriť sa, akoby umierali. Pre mňa bolo celkom dojímavé pozorovať momenty, keď sa neudržali a niečo ich nakoniec začalo baviť. Ináč to boli v pohode chalani, nikdy ich nič nebolelo, radi si so mnou pokecali, pretože som bola "cool" a nikdy som ich do ničoho nenútila. Najobľúbenejšie témy bolo cvičenie a alkohol. Zdalo sa mi celkom trápne tváriť sa, že som z toho šokovaná a že ja som v ich veku nikdy nič nepila. Takže sme prebrali všetko od piva až po Božkov a udelila som im pár rád, ako piť bezpečne. A na konci som sa im vždy povyhrážala, že ak majú nejaký chlast na chatke, zomrú strašnou smrťou. Chodila som potom na námatkové kontroly a nikdy nič nemali. Alebo boli šikovní.

Nadšený macher s Colou

                                                 

Chatka 15 - Česi (14-16)
Vlastne to boli takí tí Čecho-Rakúšania čo žijú vo Viedni. Keď hovorili medzi sebou, prepínali z nemčiny do roztomilo divnej češtiny, boli snobskí a strašne dobre vychovaní. Z posledného faktu boli unesené všetky baby v campe a pobavení všetci vedúci. Na večernom mítingu sme sa nemohli spamätať z toho, ako si jeden z nich robil starosti kvôli vidličke, ktorú omylom zobral z jedálne. Vraj nechce byť zlodej. :D 

Keď som do ich chatky prvý večer vošla, bola som fakt ohromená. Nie sterilným poriadkom, ale tým, že jeden z nich práve vyliezol zo sprchy len v slipoch. Fakt nechcem vyznieť ako pedofil, mal skoro sedemnásť a... také telo som naposledy videla na obrázku. Začal mi niečo vysvetľovať a ja som začala slintať. Nejako som po chvíli pozbierala posledné sily, ovládla svoje nešťastné slinné žľazy a išla som za ostatnými. Tam ma dostatočne rozptýlilo dohadovanie sa s jeho bratom o tom, že si naozaj musí zobrať lieky. A že o tom nebudeme diskutovať, lebo ja nechcem do väzenia, ak umrie. Prvýkrát, keď som sa ich pri odchode spýtala, či sa skontrolovali proti kliešťom, všetci okamžite zhodili tričká a chceli, aby som im to pozrela ja...  Ostatné animátorky mi závideli, pretože sme predsa len mali všetky pod dvadsať a boli to pekní chalani. :D Zakaždým som sa pri nich zdržala najdlhšie, pretože mi brávali kufrík, aby som si ešte ostala pokecať. Nikdy som veľmi neprotestovala.

Uch, je strašne veľa hodín a článok je už aj tak mrte dlhý. Zdá sa, že bude tretie pokračovanie Neohrozenej zdravotníčky, viac zamerané na zdravie deciek. :D Nemohla som si pomôcť a musela som camperov tak podrobne opísať, boli fakt skvelí a mám ich hrozne rada. Prepáčte za náhle seknutie a dajte mi v komentároch vedieť, či vás takmer nemedický článok neunudil k smrti. :)

P.S. Áno, aj mňa tá divná biela serie, len to neviem dať preč. :D