Neohrozená zdravotníčka - časť prvá

Keďže takmer každý medický bloger v týchto časoch píše manuály pre prvákov, prípadne spomína na predmety či na skúškové, rozhodla som sa aj ja konečne napísať edukatívny článok...

Dobre ste sa vystrašili, čo? :D Radšej vám napíšem o prvých dvoch týždňoch mojich prázdnin.

Dve slová, moji drahí: Camp Wonderland. Jedná sa o detský letný tábor s hodinami angličtiny pre malých snobov s premotivovanými rodičmi. Za dvanásť dní si váš rozmaznaný zmrd zlepší angličtinu, nájde veľa priateľov (aj medzi živočíšnymi druhmi ktoré obývajú chatky) a vypestuje železný žalúdok na našej strave. Jednoducho zažije najlepší tábor svojho života pod dozorom „native speakers“ ako učiteľov a bývalých camperov ako animátorov. Samozrejme zodpovedná (a sexy) zdravotná sestra Lienka nesmie chýbať. A toto všetko za cenu ktorá zodpovedá len polovici vašej obličky. Ledviny.

Ako sa vlastne naivná prváčka stala jediným pracovníkom zodpovedným za zdravie päťdesiatich deciek vo veku od deväť do sedemnásť rokov? S hrdosťou vám najprv musím oznámiť, že súčasťou Campu som od svojich dvanástich rokov nepretržite. Najskôr ako malý snob, posledné dva roky ako animátorka. Trochu potrhlá a zmätená, napriek tomu obľúbená. Tento rok som znova ašpirovala na túto pozíciu, pretože leto bez Campu sa mi už ani neráta. Na moje veľké prekvapenie mi vedúci odpísal, že by ma síce veľmi rád znova privítal ako animátorku, tento rok mu však chýba zdravotníčka s dostatočnou kvalifikáciou a slušnou angličtinou. 

Neváhala som ani sekundu a nadšene som súhlasila. Nad tým, že moja kvalifikácia spočíva v skúške z prvej pomoci a zápočtu z ošetrovateľstva som sa vôbec nezamýšľala. Moja prvá naozajstná práca ako „doktorky“! Bez dozoru, za slušný plat a na mojom najobľúbenejšom prázdninovom mieste... Už som sa videla ako obväzujem boľavé kolienka, dôležito podávam lieky, dohadujem sa s kuchárkami o diétach a všetko to robím s úsmevom a svätou trpezlivosťou. Hotová Matka Tereza.

Moja prvá úloha bola nakúpiť lieky, ktoré sa budú používať počas všetkých troch turnusov (ja som bola zdravoťáčka iba na prvom, to je môj tradičný). Hupsla som na bicykel a pobrala som sa do lekárne, stačí mi predsa sedliacky rozum. Nejaké obväzy, leukoplasty, pinzetu na kliešte. Niečo na bolesť, niečo na sranie, niečo proti sraniu. Dezinfekcia, niečo na štípance, niečo na hrdlo, bla bla... Nakoniec som s pomocou pani magistry prišla na všetko, čo by deti mohli na tábore potrebovať, naložila som to do sestrinej plastovej krabice od LEGA a hybaj do Campu. (Moja krabica sa neskôr stala legendou medzi všetkými campermi a mojím poznávacím znamením :D)

Prvá vrstva liekov v slávnej krabici

                                              

Ešte pred začiatkom samotného tábora bol takzvaný „orientation weekend“, na ktorom sa spolu zoznámili všetci učitelia, animátori a jedna sestra. Máte asi predstavu, ako prebieha taký zoznamovák. Modelové hodiny a aktivity bez alkoholu cez deň, aktivity s alkoholom večer.  

Prostredie vyzeralo ako vždy. Malá chatová oblasť do ktorej sa dá sotva trafiť, obklopená lesmi a prakticky bez signálu. Proste ideálne na prípadnú navigáciu záchranky. Chatky sú tam typické horské so šikmými strechami z plechu ktorý neustále škrípe, s chýbajúcimi okenicami, hnusnými kúpeľňami a obývané rôznymi živočíšnymi druhmi. V jednej chatke je zvyčajne umiestených päť-šesť uvrieskaných detí a jeden zúfalý animátor. 

                                     

Ja ako „Camp nurse“ som mala tento rok celú chatku (dokonca s chladničkou!) pre seba a iba občas u mňa na hornom poschodí smeli spávať choré deti. Myslela som, že je to bohvieaká výhra, avšak hneď prvá osamelá noc ma vyviedla z omylu. Najhlučnejšia chladnička na svete bola umiestená asi dva metre od mojej hlavy a nemohla som ju vypnúť, pretože bola plná liekov (a alkoholu). Okenice strašidelne vŕzgali, plech škrípal akoby ho mučili a okolo ucha mi neodbytne lietali moji dvaja jediní spoločníci – nočný motýľ a komár. Prvý mi v pravidelných intervaloch lietal do tváre a druhý cical o dušu spasenú. Títo dvaja si zrejme zaumienili, že mi budú robiť spoločnosť počas tábora, lebo ani napriek mojej najlepšej snahe sa mi ani jedného nepodarilo počas celých dvoch týždňov zabiť ani vyhnať. Zato s pavúkom, ktorý na mňa dlhou nožičkou priateľsky mávol v sprche, som sa rýchlo porátala.

Počas orientation sme si varili sami, čudujem sa že pri tej hygiene ešte žijeme

                             

Okrem hmyzích spoločníkov by vás z "orientation" mohol ešte zaujímať rozhovor s vedúcim, počas ktorého mi vysvetlil moje povinnosti. Mojou úlohou bolo postarať sa o všetko nepredvídateľné, čo sa v Campe vyskytne po zdravotnej stránke, prinajhoršom zavliecť malých pacientov na pohotovosť. Dúfala som, že k najhoršiemu nedôjde. Ha. Vyzbierať zdravotné prehlásenia a kartičky poistencov od rodičov, zistiť kto má alergie, choroby, aké berie lieky a dávať pozor aby ich užívali. Pohoda. (Neskôr som zistila aké sú decká hlúpe.) Dohadovať sa s kuchárkami o stravovaní celiatikov a alergikov, ale zároveň aj vegetariánov, vegánov a všetkých ostatných -ov. Už z minulých rokov som vedela, že kuchárky sú príjemné asi ako dikobrazy, fakt som sa na túto povinnosť tešila. Každý večer obehnúť všetkých dvanásť chatiek a skontrolovať deti po fyzickej a psychickej stránke. Zapisovať si každý problém a každý liek, ktorý som naň podala. A nakoniec moja najhoršia nočná mora... Kvôli výletu do Rakúska vyzbierať na začiatku Campu všetky pasy, dať ich do zakladača a starať sa o ne po celý čas. Niesť ich autobusom do Rakúska a z Rakúska a nestratiť ich pritom. Fakt som sa menej bála, že budem musieť nejakému dieťaťu poskytovať KPR, ako toho, že stratím jeho pas. Už len kvôli tej pravdepodobnosti. Vedúci hovoril a hovoril, ja som prikyvovala a prikyvovala a obaja sme sa tvárili mierne skepticky nad tým, ako svoje povinnosti zvládnem.

Kávy moje každodenné daj mi dnes, Pane

Posledný večer zoznamováku som na papier nakreslila červený kríž a dôležito som ho nalepila na svoju chatku, pomohla som ostatným pozbierať naše cigaretové špaky a pripravila som si oblečenie na ďalší deň. Ľahla som si a strašne som sa tešila - nielenže zajtra prídu starí veteráni, ktorých som si už obľúbila, ale bude aj plno nových tvárí. Väčšinou malí chalani - a tí sa predsa stále mlátia a niekam padajú. V polospánku som ešte myslela na všetky odraté kolená, ktoré budem najbližšie dva týždne dezinfikovať a zaspala som so spokojným úsmevom. 

Posledný deň sme upratovali. A nie...nie som to ja :D