Prečo som sa rozhodla pre medicínu?

Ahoj všetci. Nie je to tak dlho, čo som napísala svoj prvý článok na tomto blogu. Neskutočne ma potešil každý komentár, pretože znamenal že moje úsilie stálo za to, a aspoň niekto si môj článok prečítal. Takže ďakujem!



Viem, že môj ďalší príspevok by pravdepodobne mal byť o písomnej časti prijímačiek na 2.LF, ale cítim potrebu napísať o mojich pohnútkach. Prečo práve medicína... Ak si pamätáte z minulého článku, táto časť pohovoru dopadla dosť neslávne, pravdepodobne preto, lebo som nemala pripravenú úprimnú odpoveď.

Najúprimnejšia a najjednoduchšia odpoveď by bola, že sama presne neviem. Ale toto neznie dobre ani keď si to pomyslím, nieto to ešte vyslovím alebo napíšem. :D Takže sa skúsim zamyslieť.

Pravdou je, že sama od seba by som nad medicínou ani neuvažovala. Nikdy som nebola z tých detí, ktoré od malička obväzujú svojim plyšákom labky a pichajú im injekcie. Biológiu som na strednej škole veľmi neobľubovala, teda okrem genetiky. Zo seriálov z nemocničného prostredia nie som až taká odviazaná. Určite nemám ambície spasiť svet, a veľa ľudí mi tvrdí, že som tak trochu psychopat.

Ešte pred dvoma rokmi som bola stopercentne presvedčená, že budem pokračovať v rodinnej tradícií (aj keď mužskej) a bude zo mňa strojárska inžinierka. Ale rok pred maturitou na mňa rodičia začali tlačiť, vraj "ak máš na to ísť na medicínu, mala by si to skúsiť". Tiež u nás na gymnáziu sa predpokladá, že každý trochu schopnejší študent pôjde študovať medicínu. Takže moje prvé myšlienky o medicíne neboli z vlastnej hlavy, boli spôsobené tlakom okolia. Bohvie prečo si všetci okolo mňa myslia, že doktori sú veľmi dobre platení, majú sa skvele a každý si ich váži. Mňa z týchto radostných ilúzií vyliečili blogy medikov a doktorov a tiež nekonečné a zúfalé protesty lekárov na Slovensku o zvýšenie platu. :D

Ako čas plynul, začala som sa nad medicínou zamýšľať, a tento nápad sa mi začal čoraz viac pozdávať. Myšlienka na strojarinu ma postupne opustila a nakoniec som ani sama nevedela, čo vlastne chcem robiť. A keď som nad tým chcela porozmýšľať, vždy bol okolo mňa niekto a začal mi masírovať hlavu medicínou. A podľahla som.

Nieže si však pomyslíte, že som nemysliaci bifľoš, ktorý išiel na prijímačky len preto že mu to rodičia prikázali. Keď som sa začala vážne zamýšľať nad medicínou, hľadala som si k nej vlastnú cestu. Veľmi mi pomohli už spomenuté blogy, kde som sa stretla s realitou študentského a lekárskeho života. Občas som sa modlila za to, či je práve toto Božia vôľa, či je toto povolanie, ktoré je pre mňa Boh zamýšľa (militantní ateisti, prosím predstierajte že ste poslednú vetu nečítali :D).

Veľmi mi pomohlo aj toto podobentvo, ktorého autorom je Ježiš:

"Bude to tak, ako keď ktosi odchádzal na cestu, zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok; jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden — každému podľa jeho schopností — a odcestoval. Ten, čo dostal päť talentov, šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten s dvoma získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, odišiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl. Po dlhom čase sa pán týchto sluhov vrátil a začal s nimi účtovať. Keď prišiel ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť a povedal: Pane, zveril si mi päť talentov a hľa, získal som ďalších päť. Pán mu povedal: Správne, dobrý a verný sluha! Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho pána! Prišiel aj ten, čo dostal dva talenty a povedal: Pane, zveril si mi dva talenty a hľa, získal som ďalšie dva. Pán mu povedal: Správne, dobrý a verný sluha! Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho pána! Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent a povedal: Pane, vedel som, že si tvrdý človek. Žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Preto som zo strachu odišiel a tvoj talent som skryl v zemi. Pozri, tu máš, čo je tvoje! Pán mu odpovedal: Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal. Mal si teda dať moje peniaze peňažníkom a ja by som si bol po návrate vzal svoj majetok aj s úrokom. Vezmite mu teda talent a dajte tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, sa pridá a bude mať hojnosť. Ale kto nemá, tomu sa odoberie aj to, čo má. A toho neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami." (Mt 25, 14-30)

Teraz vyslovene nehovorím, že mám "päť" alebo nebodaj až "desať" talentov. Nehovorím, že viem že budem vynikajúci doktor, pretože to NEVIEM. Ale to, čo som povedala komisií na pohovore stále platí. Dúfam že na tú medicínu mám. Dúfam že školu zvládnem vyštudovať, že som dosť chladnokrvná a pohotová na to, aby som bola lekárka. Dúfam že zvládnem robiť rýchle rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť. Ale ak mám len pocit, že to zvládnem, cítím akoby bola moja povinnosť sa o to pokúsiť. Pretože podľa mňa neexistuje ušľachtilejšie a dôležitejšie povolanie, ako je povolanie lekára. Ak mi Boh dal predpoklady na to stať sa lekárkou, pokúsim sa rozmnožiť svoj "talent" a naozaj sa ňou stať. Ako službu pre druhých. Toto je moja odpoveď. Premyslená, ale bez príkras. Nesúďte ma za ňu prosím. Nie je o nič horšia ako odpovede iných.

Povedzte mi,  kto z vás určite vie  že má na to byť lekárom a že sa mu to podarí? Väčšina z nás ledva vyliezla zo strednej školy, sme naivní, preromantizovaní a myslíme si, že každodenná realita budem ako v Grey’s  anatomy. :D Podľa mňa nikto z nás nevie, do čoho lezie a prečo presne to robí.

A prečo som mala potrebu napísať tento článok práve dnes? Hneď vysvetlím. Po prijímačkách som odišla z nášho mesta k babičke. Má veľmi chorú sestru, ktorej ešte nezohnali opatrovateľku a babička sa sa o ňu nedokáže sama postarať. Takže dnes som u nej s babičkou bola miesto opatrovateľky. Keď sme sa o tetu Ľudku postarali, chytila som ju za ruku a vtedy mi ju s námahou stisla a usmiala sa. Toto bol moment, keď som prvýkrát srdcom pocítila, že medicína by mohlo byť povolanie pre mňa.

Prečo ste vy išli študovať medicínu? Ale bez príkras prosím, tu sa nikto nedozvie kto ste a neodsúdi vás :D

P.S. Na odľahčenie môjho vážneho a hĺbavého článku: Dnes som sa u babičky naučila variť palacinky. Takže na koleji sa sama omylom neotrávim. Viem už variť jedlé palacinky a dokonca aj párky! :D