Lienka bojuje s pražskou MHD

Ahoj krásavci a krásavice! Viem, neozývala som sa dosť dlho. Je to tým, že prvých pár týždňov druháku zo mňa vysalo skoro všetok optimizmus a na ufňukané články si nepotrpím. Rečičky starších o tom, že druhák je odmena za prvák sa ukázali byť bohapustou lžou... Alebo je to teda "odmena" za to, akí sme boli v prváku kokoti. :D A keďže drvivú väčšinu mojich myšlienok zaberá škola, v noci sa mi sníva zásadne v ružovej a v duchu si rátam príklady z biochémie, rozhodla som sa, že do úvodu druháckeho blogovania napíšem nemedický článok. Tak teda čítajte, viete predsa, že moje zážitky vždy stoja za to.


Deportovaná
Historka z dávnych časov, keď som ešte bola vlastníčkou dopravného kupónu, a teda legálnym cestujúcim. (Už pol roka totiž cestujem načierno. Niežeby som si nemohla dovoliť lístok, je to pre mňa istý druh adrenalínového športu.) Spoločensky unavená z predchádzajúceho večera, pri ktorom som striedavo objímala kamarátov a fľašu Božkova, som išla na cviko z latinčiny. Niekde na pol ceste som chytila miniinfarkt, pretože som si uvedomila, že som nechala peňaženku na koleji. Povedala som si ale že to bude v pohode, na zastávke Motol sú zriedkakedy nejakí revízori. Ešte som ani nestihla myšlienku dokončiť, a už sa za mnou ozvalo. "Cestovný doklad prosím." Oblial ma studený pot. "Nemám." Nasledovala otázka na peniaze, doklad totožnosti... Nič. "No ale slečna, to vás budem musieť odviesť na policajnú stanicu." Moja divoká predstavivosť okamžite ochotne vykreslila, ako ma v putách deportujú naspäť na Slovensko. Tak som v snahe zachrániť si krk zahájila dlhý monológ, ktorého pointou bolo, že ak ma odvedie na policajnú stanicu, zničí mi celú budúcnosť. Že ma vyhodia zo školy, ak neprídem na toto cviko, a nikdy zo mňa nebude doktorka. A že som ešte stále opitá tak, že ani neviem ako sa volám. A že peňaženka je na koleji. A že či ma predsa len nepustí. Najprv pozeral s vyvalenými očami, potom mu začalo mykať kútikmi úst a nakoniec sa nahlas rozosmial. A vraj mám zmiznúť skôr, ako si to rozmyslí. Tak som teda zmizla.

Drzá Slovena
Samozrejme, vždy nemám šťastie. Pri sprevádzaní prvákov po Prahe som bola  pred všetkými mláďatkami chytená. Hovorte mi o hanbe. :D Vzhľadom na to, že som pri sebe nemala dostatok hotovosti som dostala vypísanú pokutu s adresou na IP Pavlovej, kde ju treba zaplatiť. Dostavila som sa tam takmer o mesiac, a hneď som chytila nervy, pretože som nestíhala na cviko z informatiky a predo mnou čakalo tak tristo ľudí. Keďže tam boli aj iné priehradky, napríklad na kúpu cestovných dokladov, dúfala som, že väčšina ľudí ide práve tam, Tak som sa potichučky spýtala. "Prosím vás, čakáte niekto na zaplatenie pokuty?" Ani som nečakala na odpoveď. "Nikto? Tak teda s dovolením." A začala som sa predierať masou ľudí. Pokutu som zaplatila a keď som sa vracala naspäť, za chrbtom som len počula jedovaté. "Drzá Slovena!" Nabudúce, keď urobím niečo podobné, bude to zásadne po česky, aby som nerobila svojmu národu hanbu. :D

Tehotná
Minule som si vo fakt nevraživej nálade a depresií sedela v metre, boleli ma ručičky, nožičky, hlavička... Odrazu nastúpila pani, ktorej nemohlo byť viac ako päťdesiat, obutá v lodičkách. Vyčkávavo pozerala na moje sedadlo, ja som vyzývavo zdvihla obočie. Keby mala sedemdesiat alebo vytiahla preukaz zdravotne postihnutého, nemáme sa o čom baviť, hneď vyskakujem a púšťam ju. Nakoniec sa škrípavým hlasom ozvala, že ju mám pustiť sadnúť si. Žiadne prosím. Vtedy mi v hlavne niečo preplo, a rozhodným tónom som sa ozvala. "Nie." Pauza. "Nehnevajte sa, som totiž tehotná." Pani vyvalila oči, začala sa ospravedlňovať, ja som blahosklonne prikývla a dúfala som, že sa ma začne vypytovať na meno alebo na pohlavie, bola by zábava. Samozrejme karma je zdarma. Samozrejme, Božie mlyny melú pomaly, ale isto. A niekedy aj rýchlejšie... Sotva som dopovedala, nastúpili dvaja revízori. Napriek svojmu tehotenstvu som vyskočila ako laň a prepchala som sa zatvárajúcimi sa dverami. Jeden z revízorov podnikol pokus skočiť za mnou, ale akurát sa tresol do skla na dverách. Tak som mu zamávala a zdrhala som ostošesť.

Moslimka
Minulý rok sa mi cestou z plávania stala hrozne vtipná vec. Keďže som si zabudla vziať so sebou čapicu a nechcela som nachladnúť, omotala som si hlavu šatkou. Sedím si v metre, zabraná do knihy, keď mi zrazu niekto zareve do ucha. "Moslimov tu nechceme!" Šokovane som sa otočila, pozrela som na pána a nahlas som zarevala späť. "Čo si to dovoľujete??" Keď počul slovenčinu, zasekol sa, očervenel a začal sa mi ospravedlňovať. Evidentne mu slovenskí imigranti neprekážali. Ale mňa to teda vytočilo, mám medzi moslimkami na Slovensku pár dobrých kamarátok. A zjavne som si z ich lekcií o hidžábe odniesla nejaké serious skills. :D

Krásavica
Práve minulý týždeň som opäť cestovala načierno, tentokrát poloprázdnym metrom. Natúpil revízor, zamieril ku mne. Rezignovane som vytiahla peňaženku, zasmiala som sa a povedala som. "Asi mi neuveríte, že mi ten lístok vypršal včera, však? Koľko je to? Osem stoviek?" Pozeral na mňa, trochu očervenel, usmial sa. "Slečna, ja vám to teda uverím, keď ste taká pekná. Ale kúpte si ho! A tu máte hodinový lístok, nech vás nechytia, kým prídete domov." Ostala som naňho ohromene pozerať. Teraz si spätne trieskam hlavou o stenu, že som ho nepozvala na rande, aj on bol fakt pekný. :D
Kluci z kruhu sa na tejto historke nemálo pohoršili. Holt je v Prahe málo revízoriek... 

Samovrahyňa 
Rozhodne najnebezpečnejší kúsok, aký som v metre skúšala. V ruke som držala mobil, rozprávala som sa s nejakou paňou, ktorú som stretla asi desať sekúnd dozadu. Odrazu som urobila rozšafné gesto, mobil sa mi vyšmykol z prstov a ja som v spomalenom zábere sledovala, ako opísal krásny oblúčik a skončil rovno na koleji. Pozrela som sa na odpočítavanie odchodu vlakovej súpravy, koľko času mi ešte ostáva. Minúta do odchodu, čo znamenalo, že ma rozpleští o tridsať sekúnd. Bez rozmýšľania (fakt som nerozmýšľajúci idiot), som zhodila tašku a skočila som po mobil. Za mnou sa ozvalo niekoľko výkrikov, že som blázon, že či sa chcem zabiť a niečo ako "vytiahnite ju". Cez plece som zarevala, že si idem po mobil. S bijúcim srdcom som ho zhrabla a dvoma skokmi som sa dostala späť k okraju nástupišťa. Nikdy som netušila, že sa dokážem tak úžasne rýchlo šplhať.  Pár sekúnd po tom, ako som sa doslova zvalila naspäť na nástupište sa v tuneli objavilo metro. Pár ľudí mi nadávalo, niekto takmer hystericky vrieskal, ale ja som si ich nevšímala, pretože som z tej adrenalínovej injekcie bola totálne mimo.

Dominik Feri
Určite niekto poznáte túto postavičku. Najmladší radný v Česku, mulat s obrovským afrom, veľmi fb famous. Niežeby ma nejako extra zaujímali jeho politické názory, ale píše dobré príbehy a občas má veľmi trefné postrehy. Tak, minule som vedľa neho sedela vo vlaku z Bratislavy do Prahy. Tesne pred Prahou ma napadlo, že je fakt dobre oblečený, tak som sa ozvala. "Hej, ty si Dominik Feri, však? Máš strašne super štýl obliekania." Pozrel sa na mňa, celú si ma premeral pohľadom, sústredený hlavne na oblasť okolo sterna, ktorá napínala príliš tesnú bielu blúzku. "Hmmmm, ty taky." Obaja sme sa zerehotali a vystúpili sme z vlaku.

Keď som si tak spätne prečítala tento článok musím priznať, že som z neho vyšla ako trošičku ako mrcha. Ale aj tak ma zbožňujete, však? A sľubujem, že nabudúce bude poriadny medický článok o poriadnych medických veciach! :D