sobota, 29. júla 2017

Příští zastávka: Právnická fakulta (I.)

Sedím si tak na balkóne, čítam zamilovaný román a fajčím. Zrazu ku mne príde spisovateľská múza, priateľsky ma poklope po ramene a strašne zdrbe. Vraj vás, miláčikovia moji, zanedbávam a nechávam svoje schopnosti ležať ladom. Tak dobre.

Teraz vážne. Veľmi ma mrzí, že som tak náhle zmizla a neohlásila sa pol roka, dúfam že si aspoň niekto z čitateľov nájde znova cestu k môjmu zanedbávanému blogu. Potrebovala som si ale ujasniť priority, vyrovnať sa sama so sebou a rozhodnúť sa, čo chcem robiť so svojím biednym životom. A myslím, že som na to prišla. Snáď. Ale teraz pekne po poriadku.

Už nadpis vás poriadne ovalil, zvýšil vašu tepovú frekvenciu a nakopol adrenalín? Hups... Vlastne opisujem svoju reakciu. Pretože môj život nabral úplne nový smer a týmto článkom vyťahujem niektoré spomienky z posledného pol roka, na ktoré sa snažím úporne zabudnúť ako na nočnú moru. A stále som vám vlastne nič poriadne neprezradila, chodím okolo jadra článku ako okolo horúcej kaše... 

Proste, končím s medicínou a idem na právo, decká. Bum, píčo. Prechádzam na druhú stranu k tým malým satanom, ktorí sa stále snažia porovnávať sa s medikmi a kričia, že ich štúdium je aspoň také ťažké ako naše. Pardón. Vaše.

Presne si pamätám, kedy mi táto myšlienka skrsla v hlave... Sedela som rozvalená u Zrzky na izbe, boli asi štyri poobede a ja som bola urevaná a opitá čerešňovicou. Zrzka sa ma úporne snažila presvedčiť že neumriem, nie je koniec sveta a že nie som totálna chudera. Mala som po posranej skúške z genetiky, posranej skúške z histológie a znova posranej skúške z genetiky.

Koniec sveta sa síce naozaj neblížil (a o tom či som chudera som už radšej prestala polemizovať), ale koniec skúškového áno. Tak sme spolu so Zrzkou zvažovali moje možnosti. Nemám hotovú ani jednu skúšku zo zimáku, obe sú dosť zabijácke. Po prvé, buď sa ich pokúsim spraviť v lete spolu s biochémiou a fyziológiou. To by ale znamenalo ťažkú prácu, málo spánku a prinajlepšom veľmi neistý výsledok. Po druhé, rozložím ročník, niektoré predmety vypustím a „prepadnem“, predĺžim si štúdium o rok. A po tretie... „Lienka, nie si blbá, ako mi tu práve plačeš, verím ti že na medicínu máš... Ale na druhej strane, vidím ťa už rok a pol trpieť. Nebaví ťa to, neučíš sa. Nie je na mne hovoriť ti, čo máš robiť, ale sama si dobre rozmysli, čo vlastne chceš a čo ti stojí za to.“ 

Nie som si istá Zrzkinými presnými slovami, predsa len ma tá čerešňovica trochu položila, ale slová to boli múdre a prenikli aj oparom, v ktorom sa vznášal môj mozog. Niežeby som nad  ukončením štúdia nezamýšľala sama, hlavne posledného pol roka. Ale toto bolo to prvýkrát, čo som počula niekoho vysloviť moje vlastné pochybnosti  nahlas a ešte k tomu tak pekne sformulované.

Viem že pre niektorých z vás je to isto šok, z môjho blogu predsa nikdy nevyplývalo, že by som na tom bola až tak zle, že by som chcela skončiť. Čiastočne je to preto, že som sa nikdy necítila na to, aby som sa so svojimi pochybnosťami delila v článkoch. Tým by sa stávali skutočnými a niečím, čím sa je treba zaoberať. A okrem toho, tón môjho blogu je skôr humorný a drzý a plný groteskných historiek, a nie hlbokomyseľných úvah. Nemám rada, keď som ľutovaná. Ale späť k pointe.

Zrzkine slová ma síce viedli k zamysleniu, ale... skončiť s medinou? LOL, nemožné, to sa nestane. Možno sa teraz pýtate seba aj mňa, keď ma medicína tak nebavila, keď som tam tak trpela, prečo som sa už dávno nepozbierala a nešla na inú školu, ako by to spravil každý súdny človek? Nuž preto. Tá škola ma celkom pohltila. Nie v tom dobrom slova zmysle, bohužiaľ. Skôr sa mi zdalo, že na mňa číha za každým rohom. Každá moja bdelá myšlienka sa síce netočila okolo medicíny, to vôbec nie. Skôr by som povedala, že obavy číhali v kútiku mojej mysle a vždy si našli tú najhoršiu chvíľu vykuknúť a zamávať mi. A tým, ako som sa ich úporne snažila zatlačiť mi nezostávala sila na rozmýšľanie o alternatívach. 

Taktiež som si nevedela predstaviť reakciu rodičov. Detinské na dvadsaťročného človeka? Možno. Ale ako by mohla mamičkina a ocinkova princeznička, ktorá v živote nevybočila z lajny, a ktorá celý rok a pol doma predstierala, ako ju nesmierne baví škola, povedať že končí? Okrem iného do môjho života a štúdia v Prahe vrazili peniaze, úsilie a svoje sny. Snáď stojí za zmienku, že byť doktorom bolo snahou už pekných pár ľudí z mojej rodiny, a všetci na mňa upierali svoj zrak a nádeje, ako na prvú lastovičku.

Ďalším dôvodom prečo ostať bola aj jednoduchá ľudská vlastnosť – neochota opustiť zabehané koľaje. Musela by som si prekopať celý život od základov, čeliť obrovskému tlaku zo strany rodiny, opustiť spolužiakov, ktorých som si zamilovala. Svoju rolu tiež zohrala pýcha. Nechcela som byť jedna z TÝCH čo zlyhali a odišli z medicíny, lebo ju nedávali a vzdali sa svojho cieľa a sna. Bola som taká hlúpa.

Na druhej strane dôvody prečo odísť z medicíny... No kde začať? Pochybujem, že som vo svojich článkoch som opísala, akú nechuť som voči škole cítila prakticky od začiatku štúdia. Keď je jediný predmet, ktorý medika baví Humanitné základy lekárstva, je to hneď signál, že je niečo strašne špatně. :D S akýmkoľvek predmetom sme začali, čokoľvek sme v škole robili, nebavilo ma to. Tým  nechcem povedať, že som ani na jednej hodine nikdy nenašla nič zaujímavé. Ale takýchto momentov ubúdalo, čím viac som sa do štúdia ponárala. Nakoniec to došlo až tak ďaleko, že už len pri predstave, že si zasa sadnem na zadok a budem sa učiť o expresii génov, sodíkovo draslíkovej pumpe alebo o teratogénoch mi naskakovala husia koža. 

Výsledkom toho bolo, že som sa učila čoraz menej (a že som ani na začiatku neprejavovala nejaké zvláštne úsilie :D), výsledky sa zhoršovali a ja som skúšala, koľko neučenia mi prejde. Ako ste už iste uhádli, nie veľa. Cez rok ma vždy nejako zachránili vynesené testy, alebo hádzanie očkom na test osoby sediacej vedľa mňa. Pri ústnom skúšaní moja prirodzená výrečnosť a dva tri náhodné fakty, čo som si zapamätala z hodiny, na ktorej som náhodou dávala pozor. 

Ale skúškové, to bola iná káva. Medici vedia a nemedici si domyslia, že zachrániť skúškové pri nepoctivom sa pripravovaní cez rok je síce možné, ale dosť náročné a veľmi o náhode. A ja som sa k svojej hanbe nebola schopná a ochotná sa učiť ani vtedy. Teda, učiť áno, ale nie dosť. Výsledkom bolo pravidelné a hanebné zlyhávanie, zápočty na druhý a tretí pokus a chodenie na skúšky, na ktorých som so svojimi vedomosťami ani nemala čo robiť. To viedlo k čoraz nižšiemu sebavedomiu. K pocitu, že aj keď sa vlastne budem snažiť, tak hrám predom prehranú bitku. Takto som sa celý letný semester prváku, zimný semester druháku a predovšetkým zimné skúškové točila v bludnom kruhu, z ktorého som nevedela von. Mala som večne vystresovaný výraz, kruhy pod očami, vypadávali mi vlasy, v noci som sa budila s búšiacim srdcom a nakoniec som si tak podlomila zdravie, že som si uhnala zápal obličiek.

Na ošetrovateľskej praxi som si zasa neurčito uvedomila, že ma to s pacientami veľmi nebaví, ich bolesti a trápenia ma vlastne rozčuľujú namiesto toho, aby vzbudzovali súcit a túžbu im pomôcť. Videla som strhaných doktorov v Motole, ako sa plazia po jedálni po nekonečnej nočnej a predstavovala som si seba na ich mieste. O doktorine toho stále neviem dosť a viac toho už na vlastnej koži nepocítim, ale postupne som si uvedomovala... Nechcem trpieť ďalšie dva tri roky a čakať na klinické predmety, aby som zistila, či ma to teda baví alebo nie. A o tom som veľmi pochybovala. 

Predstava, že školou utrpenie končí by bola veľmi naivná. Medicína nie je jedno z tých povolaní, ktoré končia úderom piatej a nazdar. Neustále sa vzdelávanie, dlhé hodiny v práci, stres, ťaživá zodpovednosť za pacientov. Práca tvorí v živote doktora natoľko významné miesto, aké by som ja nebola ochotná poskytnúť. Chcem mať dostatok času na svoju rodinu (aj na tú, ktorú si snáď niekedy založím :D), na svoje záujmy, lenivé popoludnia v posteli... Nepochybujem že sú doktori, ktorí toto zvládajú ľavou zadnou a ešte k tomu sú perfektní v práci, ale je mi jasné, že ja by som to nedávala. Najhoršie je, že málokto je schopný zvážiť týmto spôsobom svoje možnosti, keď na medicínu nastupuje. A buď si počas štúdia uvedomí, že medicína je jeho vášeň (alebo že je aspoň ochotný a schopný robiť kompromisy), alebo nie. Ja som teda patrila do tej druhej skupiny.
(Uf, práve som zasa spravila riadnu odbočku. :D)

Ak si ešte spomínate, skončili sme tam, kde som si tieto veci ešte neuvedomovala, alebo maximálne som ich uvedomovala podvedome, bavila som sa so Zrzkou a myslela som si že je koniec sveta. Tá pochopila, že v mojom psychickom rozpoložení nie je možné baviť sa vážne. Tak sme začali hravo rozmýšľať nad tým, čo by som robila v tom krajne nepravdepodobnom prípade, že by som skončila s medicínou. 

Tak čo by si bola, keby si mohla byť hocičo na svete? Herečka. A ešte? Spisovateľka. A ešte? Právnička. Posledná odpoveď prekvapila nás obe zhruba rovnakou mierou, pretože sa blížila reálnej situácií. Veľa spolužiakov a kamarátov netušilo (a vy už vôbec nie), že polovicu maturitného ročníka som aj o tejto možnosti celkom reálne rozmýšľala. K humanitným predmetom som vždy cítila oveľa väčšie sympatie, rada sa počúvam a vyjadrovacie a argumentačné schopnosti mám slušné. Do čerta aj s falošnou skromnosťou. :D 

Nakoniec som ale v maturitnom ročníku podľahla tlaku okolia a vlastnému presvedčovaniu. Doktorina je ušľachtilá, narobím viac hmatateľného dobra a je to nepomerne väčšia istota. A právnikov je všade plná prdel. Ale v tom momente rozhovoru so Zrzkou sa všetky moje zabudnuté sny vrátili plnou silou. A zrazu som sa našla na jej počítači, ako vypĺňam prihlášku na Právnickú fakultu Univerzity Karlovej. :D Stále to bola viac sranda ako realita, ale mala som pocit, že aspoň niečo so svojou zúfalou situáciou robím a nenechávam sa len tak unášať okolnosťami, ktoré som si zavinila sama.

Lenže to popoludnie som naozaj zasiala semienko pochybností a zároveň nádeje, ktoré stále rástlo. Konečne som sa začala venovať krvopotným a reálnym úvahám. Mám na to, proste skončiť? Chcem vlastne naozaj skončiť? Nie som len znechutená z množstva učiva a vlastnej neschopnosti? Čo ak je medicína moje pravé poslanie, ale som proste príliš lenivá? Týmito a ďalšími otázkami som sa zaoberala predovšetkým sama a niekedy s kamarátmi zo školy. Niektorí ma presviedčali pokračovať, niektorí skončiť, niektorí zaujímali neutrálny postoj. Dokonca som dostala aj jednu neseriózne mienenú vyhrážku od Veľkej kapiláry, že ak zradím medikov a pridám sa na nepriateľskú stranu, dotyčná osoba so mnou nikdy neprehovorí. :D 

Rozhodnúť som sa síce musela sama, ale aj tak som nekonečne vďačná za podporu, ktorú mi všetci kamaráti poskytli. Boli úžasní ako vždy. Na konci skúškového som dospela k pevnému rozhodnutiu. Alebo aspoň k tak pevnému, k akému som bola schopná sa vo svojom mentálnom stave dopracovať. Končím s medicínou, idem na právo. Príchodu domov a oznámenia noviniek rodine som sa síce bála, ale bola som pevne odhodlaná a istá si tým, že to bude v pohode. A nemohla som sa viac mýliť. :D


P.S. Pôvodne som si myslela, že na vysvetlenie bude stačiť jeden článok, ale rozkecala som sa ako vždy a zamotala som sa do úvah viac, ako som čakala. A príbeh má ešte pokračovanie, ktovie čo som vlastne robila posledného pol roka...:D 
Tak dúfam, že som vás priveľmi neotrávila, a sorryjako, že končím cliffhangerom. 

P.P.S. Teším sa na komentáre ešte viac ako zvyčajne. :P

P.P.P.S. Prisahám, že už nie som taká vydeptaná ani nekňourám tak, ako to znelo v tomto článku. :D Ale moje vtedajšie pocity som vystihla stopercentne. 

 
Veselá bodka na záver.


sobota, 28. januára 2017

Skutky milosrdenstva

No viete ako to chodí... Dlho nič nenapíšete, lebo máte pocit, že sa topíte v sračkách a na blog nemáte čas, potom príde skúškové, zistíte že tie sračky sú ešte hlbšie a nechutnejšie ako ste si pôvodne mysleli, tak na všetko rezignujete a rozhodnete sa na študovni otravovať slušných ľudí čo sa učia a ťukať tam ako ďateľ do počítača. Veru tak.

No a inšpiráciu na tento článok mi poskytol Boh osobne. Nebojte, ešte pod vplyvom všetkých tých kofeínových tabliet nemám halucinácie. Radu mi vlastne poskytla Biblia, ktorú som minule v snahe nájsť povzbudenie otvorila práve na svojej obľúbenej strane s blahoslavenstvami.

"Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo." 
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. 
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. 
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. 
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. 
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. 
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. 
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo. 
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi."

Väčšinou sa pred skúškou utešujem tým "blahoslavení plačúci" a "blahoslavení chudobní v duchu". Hoci mi je jasné, že Ježiš myslel plačúcich kvôli vážnym dôvodom a chudobná v duchu fakt nie som (dúfam), iba lenivá. Každopádne, pri poslednom čítaní mi udrelo do očí práve "blahoslavení milosrdní". A uvedomila som si, koľko dobrých skutkov na mne spolužiaci v poslednej dobe spáchali. Až ma to zahanbilo.

A rozhodla som sa zhrnúť všetky poďakovania, ktoré ma napadnú, do jedného článku. A zároveň tým demonštrovať, ako teda majú vyzerať skutky milosrdenstva podľa Katolíckej cirkvi. 


Skutky telesného milosrdenstva: 


1. Hladných kŕmiť

No na prvom mieste Lapinka, samozrejme. Sústredenie, s akým sa venuje môjmu kŕmeniu je priam neskutočné. Pripomína mi, že mám jesť aj keď som v strese, stále mi nosí koláče a čo sa týka stravovania, správa sa ako moja druhá mama. A rovnako ako u mamy, žiadne protesty mi nepomôžu. 

"Lienka, jedla si?"

"Prídem za tebou na kolej a prinesiem ti koláč, dobre?"
"Nechceš prísť v sobotu na obed? Budem variť."
"Tu máš Lienka, niečo som ti upiekla."
"Idem do Billy, nepotrebuješ niečo?"
"Máš radšej karamel alebo čokoládu?"
"Neblázni a zjedz to, mne to predsa robí radosť."

A nielen Lapinka. Vegánôčka sa raz kvôli mne dokonca vzdala mrkvy, keď som len tak mimochodom spomenula, že som od stresu nič celý deň nejedla. A to je niečo, priatelia.


2. Smädných napájať

Tu ma napadá skôr to, ako nikto z nás nie je neochotný zaplatiť kamarátovi panáka alebo pivo, keď má dotyčný hlboko do kapsy, alebo si zabudol peňaženku... A čo sa mňa týka, káva alebo energeťák nikdy nie sú výlučným vlastníctvom majiteľa, keď som nablízku. :D

3. Nahých odievať 
O vzájomnom požičiavaní vecí na koleji sa snáď nemusím rozkecávať. V tomto celkom bodujem aj ja, vďaka širokej palete lodičiek a šiat, ktoré vlastním. Ale viete koľko svetrov mi už bolo požičaných, keď mi bola zima? Strašne veľa. Dva z nich čakajú doma vyprané, aby sa vrátili majiteľkám, len na ne vždy zabudnem. A od Lapinky som minule dostala blúzku len preto, že na nej boli lienky (berušky!) a pripomenulo jej to mňa.

4. Pocestných sa ujať
Keď som  pred začiatkom zimného semestra potrebovala v Prahe kvôli zápočtu niekde týždeň spávať a nemala som letné ubytovanie, tri kamarátky sa ponúkli, že môžem bývať u nich na izbe. Prikladám nádherný odkaz, ktorý mi jedna z nich nechala na stole, neuveriteľne ma vtedy pozdvihol na duchu.

"Čauko Lienka, tak nech sa ti u mňa pekne žije, čo je moje je teraz aj tvoje, čiže: Kľudne si požič rifle, spapaj biely jogurt, čo je v chladničke, sprav a osláv histolu, opi sa. A ak niečo ovraciaš, mop je na balkóne. Polej mi prosím kvety. Tak držím palce na zápočet."

5. Väzňov vykupovať
Tento skutok milosrdenstva mi zatiaľ nikto poskytovať nemusel, ale ak za mňa bude treba niekedy zložiť kauciu, niekto sa určite obetuje. A hneď vás budem informovať.

6. Chorých navštevovať
Moja imunita je výsmech všetkým imunitám na svete, takže bývam v Prahe dosť často nemocná. Neprekonateľné je  Kuriatko, ktoré so sebou vláči lahodný mix Panadolu a Ibalginu a vždy mi ich ochotne poskytne. Tiež Maličká sa o mňa pekne starala, keď som na letnom kurze chytila virózu. A naposledy keď som bola chorá ma boli obaja ešte s Flegmošom navštíviť a doniesli mi bielu čokoládu.

7. Mŕtvych pochovávať
No, to zatiaľ nebolo treba, ale keď ma po ďalšej neúspešnej skúške nájdu rozpleštenú pod oknom ako palacinku, som si istá, že sa o to niekto postará. :D


Skutky duchovného milosrdentva:

1. Hriešnikov napomínať
Pravé priateľstvo je aj o tom, že sa nebojíte tomu druhému vstupovať druhému do svedomia. Vždy si hrozne vážim, keď nejaký spolužiak s trochou rozpakov prehodí niečo ako:

"Lienočka, nič v zlom, ale mala by si sa trochu viac učiť."
"Prosím ťa vole, uč sa aspoň spolovice tak, ako by sa medik učiť mal."
"Myslím, že ísť piť dva dni pred zápočtom nie je úplne šťastný nápad, uč sa radšej."

Alebo s citeľne nižšou až žiadnou dávkou rozpakov:

"Kokote, uč se!"
"Ak sa nebudeš učiť, vylejú ťa a to ma fakt naserie..!"

Posledné sú od mojej obľúbenej mrchy. Pre tento blog vlastne bude Mrcha s veľkým M, pretože si túto prezývku zaslúži, a myslím, že si na tom celkom zakladá.

2. Nevedomých vyučovať
Toto by si normálne zaslúžilo svoj vlastný článok...
Keby som mala porátať, koľkorát sa mi niekto ponúkol, že mi niečo vysvetlí, alebo začal proste bez požiadania vysvetľovať, asi by som sa nedorátala. Alebo mi dal okopírovať poznámky. Alebo opísať test.

Bez akéhokoľvek preháňania môžem povedať, že každý človek z kruhu ma už niečo učil minimálne tak trikát. A to nerátam ľudí mimo kruh. Zoznam nedávnych zásluh:
Vďaka Mrche, ktorá sa so mnou učila vyše päť hodín v kuse a pritom mi simultánne nadávala do idiotov, som dala zápočet z biológie. Za priebežné skúšanie z histológie vďačím Geniálnej Východniarke, Zrzke a Veľkej kapiláre. Za príklady z biochémie pripíšem zásluhy Vegánôčke, Tanečnici a Maličkej. Pár priebežných testov z biológie patrí Zrzke a Kuriatku. BFF (ja viem, som basic white bitch) a Lapinke vďačím za také množstvo, že sa mi nechce robiť ani zoznam. A to ešte nehovorím o Trollovi, ktorý spolu so mnou ide obetovať svoj voľný čas na oltár histológie. :D

Dúfam, že sa všetci spoznali a ak som niekoho zabudla, hlboko sa ospravedlňujem, už sa v tom proste strácam. 

3. Pochybujúcim dobre radiť
Posledný semester veľmi zvažujem, či je medicína pre mňa naozaj to pravé. A koľko uistení som odvtedy dostala je neskutočné. Aj od ľudí, ktorých poznám skôr z videnia.

Veľké ako napríklad: "Budeš dobrá doktorka, nevzdávaj to." Ale aj malé, ktoré pomôžu ešte viac. "Máš na to, ten test určite zvládneš." 

4. Zarmútených tešiť
Vždy keď som na dne, okolo mňa je plno náručí nachystaných na objatie a rúk s pripravenými kapesníkmi. Alebo svařákom. Alebo čokoládou. Alebo cigaretami (Mrcha!).

5. Krivdu trpezlivo znášať
Okrem spolubývajúcej, ktorá odovzdane znáša, že si neustále požičiavam jej misku na ovsenú kašu, ma nič nenapadá. Ale aj náhodou niekomu krivdím, len sa ozvite, decká. :D

6. Ubližujúcim odpúšťať
Je jedna vec, čo som som fakt masívne dojebala, a nerada to rozoberám. Ale všetci kamaráti zo školy mi odpustili ani okom nemihli. Na to nikdy nezabudnem.

7. Za živých a mŕtvych sa modliť
Kuriatko, Lapinka, Mrcha, Zrzka... Minimálne o týchto viem, že ma pri svojich pokecoch s Bohom spomínali. Kuriatko sa modlilo dokonca za jeden z mojich zápočtov, keď bolo s kamarátom v Ríme. Na hrobe môjho obľúbeného svätca. A keďže je svätý Filip Neri patrónom humoru, zápočet mi síce vyšiel, ale bola to groteska od začiatku do konca.

Ako si tak po sebe spätne čítam článok, som hrozne dojatá a vďačná a zároveň sa cítim trošku neschopne. A budem sa vám to zo všetkých síl snažiť oplatiť.







P.S. Ak niekoho bavia moje výmysly, mám novo založenú fb stránku - Medička Lienka. Tak omrknite.


utorok, 29. novembra 2016

Ranné sny


Lienka: Predstav si, že by nám dnes odpadla histola.
Elis: No to isto, to by musel celý ústav zhorieť do tla. 
Lienka: Ale len sa chvíľu kochaj tou predstavou.

O pár minút...

Lienka: Aaaaach.
Elis: Čo zas? 
Lienka: Len si predstav, že by to celé zhorelo. Všetko. Preparáty, mikroskopy... Učitelia...
Elis: Lienka!!!

štvrtok, 17. novembra 2016

Lienka bojuje s pražskou MHD

Ahoj krásavci a krásavice! Viem, neozývala som sa dosť dlho. Je to tým, že prvých pár týždňov druháku zo mňa vysalo skoro všetok optimizmus a na ufňukané články si nepotrpím. Rečičky starších o tom, že druhák je odmena za prvák sa ukázali byť bohapustou lžou... Alebo je to teda "odmena" za to, akí sme boli v prváku kokoti. :D A keďže drvivú väčšinu mojich myšlienok zaberá škola, v noci sa mi sníva zásadne v ružovej a v duchu si rátam príklady z biochémie, rozhodla som sa, že do úvodu druháckeho blogovania napíšem nemedický článok. Tak teda čítajte, viete predsa, že moje zážitky vždy stoja za to.

Deportovaná
Historka z dávnych časov, keď som ešte bola vlastníčkou dopravného kupónu, a teda legálnym cestujúcim. (Už pol roka totiž cestujem načierno. Niežeby som si nemohla dovoliť lístok, je to pre mňa istý druh adrenalínového športu.) Spoločensky unavená z predchádzajúceho večera, pri ktorom som striedavo objímala kamarátov a fľašu Božkova, som išla na cviko z latinčiny. Niekde na pol ceste som chytila miniinfarkt, pretože som si uvedomila, že som nechala peňaženku na koleji. Povedala som si ale že to bude v pohode, na zastávke Motol sú zriedkakedy nejakí revízori. Ešte som ani nestihla myšlienku dokončiť, a už sa za mnou ozvalo. "Cestovný doklad prosím." Oblial ma studený pot. "Nemám." Nasledovala otázka na peniaze, doklad totožnosti... Nič. "No ale slečna, to vás budem musieť odviesť na policajnú stanicu." Moja divoká predstavivosť okamžite ochotne vykreslila, ako ma v putách deportujú naspäť na Slovensko. Tak som v snahe zachrániť si krk zahájila dlhý monológ, ktorého pointou bolo, že ak ma odvedie na policajnú stanicu, zničí mi celú budúcnosť. Že ma vyhodia zo školy, ak neprídem na toto cviko, a nikdy zo mňa nebude doktorka. A že som ešte stále opitá tak, že ani neviem ako sa volám. A že peňaženka je na koleji. A že či ma predsa len nepustí. Najprv pozeral s vyvalenými očami, potom mu začalo mykať kútikmi úst a nakoniec sa nahlas rozosmial. A vraj mám zmiznúť skôr, ako si to rozmyslí. Tak som teda zmizla.

Drzá Slovena
Samozrejme, vždy nemám šťastie. Pri sprevádzaní prvákov po Prahe som bola  pred všetkými mláďatkami chytená. Hovorte mi o hanbe. :D Vzhľadom na to, že som pri sebe nemala dostatok hotovosti som dostala vypísanú pokutu s adresou na IP Pavlovej, kde ju treba zaplatiť. Dostavila som sa tam takmer o mesiac, a hneď som chytila nervy, pretože som nestíhala na cviko z informatiky a predo mnou čakalo tak tristo ľudí. Keďže tam boli aj iné priehradky, napríklad na kúpu cestovných dokladov, dúfala som, že väčšina ľudí ide práve tam, Tak som sa potichučky spýtala. "Prosím vás, čakáte niekto na zaplatenie pokuty?" Ani som nečakala na odpoveď. "Nikto? Tak teda s dovolením." A začala som sa predierať masou ľudí. Pokutu som zaplatila a keď som sa vracala naspäť, za chrbtom som len počula jedovaté. "Drzá Slovena!" Nabudúce, keď urobím niečo podobné, bude to zásadne po česky, aby som nerobila svojmu národu hanbu. :D

Tehotná
Minule som si vo fakt nevraživej nálade a depresií sedela v metre, boleli ma ručičky, nožičky, hlavička... Odrazu nastúpila pani, ktorej nemohlo byť viac ako päťdesiat, obutá v lodičkách. Vyčkávavo pozerala na moje sedadlo, ja som vyzývavo zdvihla obočie. Keby mala sedemdesiat alebo vytiahla preukaz zdravotne postihnutého, nemáme sa o čom baviť, hneď vyskakujem a púšťam ju. Nakoniec sa škrípavým hlasom ozvala, že ju mám pustiť sadnúť si. Žiadne prosím. Vtedy mi v hlavne niečo preplo, a rozhodným tónom som sa ozvala. "Nie." Pauza. "Nehnevajte sa, som totiž tehotná." Pani vyvalila oči, začala sa ospravedlňovať, ja som blahosklonne prikývla a dúfala som, že sa ma začne vypytovať na meno alebo na pohlavie, bola by zábava. Samozrejme karma je zdarma. Samozrejme, Božie mlyny melú pomaly, ale isto. A niekedy aj rýchlejšie... Sotva som dopovedala, nastúpili dvaja revízori. Napriek svojmu tehotenstvu som vyskočila ako laň a prepchala som sa zatvárajúcimi sa dverami. Jeden z revízorov podnikol pokus skočiť za mnou, ale akurát sa tresol do skla na dverách. Tak som mu zamávala a zdrhala som ostošesť.

Moslimka
Minulý rok sa mi cestou z plávania stala hrozne vtipná vec. Keďže som si zabudla vziať so sebou čapicu a nechcela som nachladnúť, omotala som si hlavu šatkou. Sedím si v metre, zabraná do knihy, keď mi zrazu niekto zareve do ucha. "Moslimov tu nechceme!" Šokovane som sa otočila, pozrela som na pána a nahlas som zarevala späť. "Čo si to dovoľujete??" Keď počul slovenčinu, zasekol sa, očervenel a začal sa mi ospravedlňovať. Evidentne mu slovenskí imigranti neprekážali. Ale mňa to teda vytočilo, mám medzi moslimkami na Slovensku pár dobrých kamarátok. A zjavne som si z ich lekcií o hidžábe odniesla nejaké serious skills. :D

Krásavica
Práve minulý týždeň som opäť cestovala načierno, tentokrát poloprázdnym metrom. Natúpil revízor, zamieril ku mne. Rezignovane som vytiahla peňaženku, zasmiala som sa a povedala som. "Asi mi neuveríte, že mi ten lístok vypršal včera, však? Koľko je to? Osem stoviek?" Pozeral na mňa, trochu očervenel, usmial sa. "Slečna, ja vám to teda uverím, keď ste taká pekná. Ale kúpte si ho! A tu máte hodinový lístok, nech vás nechytia, kým prídete domov." Ostala som naňho ohromene pozerať. Teraz si spätne trieskam hlavou o stenu, že som ho nepozvala na rande, aj on bol fakt pekný. :D
Kluci z kruhu sa na tejto historke nemálo pohoršili. Holt je v Prahe málo revízoriek... 

Samovrahyňa 
Rozhodne najnebezpečnejší kúsok, aký som v metre skúšala. V ruke som držala mobil, rozprávala som sa s nejakou paňou, ktorú som stretla asi desať sekúnd dozadu. Odrazu som urobila rozšafné gesto, mobil sa mi vyšmykol z prstov a ja som v spomalenom zábere sledovala, ako opísal krásny oblúčik a skončil rovno na koleji. Pozrela som sa na odpočítavanie odchodu vlakovej súpravy, koľko času mi ešte ostáva. Minúta do odchodu, čo znamenalo, že ma rozpleští o tridsať sekúnd. Bez rozmýšľania (fakt som nerozmýšľajúci idiot), som zhodila tašku a skočila som po mobil. Za mnou sa ozvalo niekoľko výkrikov, že som blázon, že či sa chcem zabiť a niečo ako "vytiahnite ju". Cez plece som zarevala, že si idem po mobil. S bijúcim srdcom som ho zhrabla a dvoma skokmi som sa dostala späť k okraju nástupišťa. Nikdy som netušila, že sa dokážem tak úžasne rýchlo šplhať.  Pár sekúnd po tom, ako som sa doslova zvalila naspäť na nástupište sa v tuneli objavilo metro. Pár ľudí mi nadávalo, niekto takmer hystericky vrieskal, ale ja som si ich nevšímala, pretože som z tej adrenalínovej injekcie bola totálne mimo.

Dominik Feri
Určite niekto poznáte túto postavičku. Najmladší radný v Česku, mulat s obrovským afrom, veľmi fb famous. Niežeby ma nejako extra zaujímali jeho politické názory, ale píše dobré príbehy a občas má veľmi trefné postrehy. Tak, minule som vedľa neho sedela vo vlaku z Bratislavy do Prahy. Tesne pred Prahou ma napadlo, že je fakt dobre oblečený, tak som sa ozvala. "Hej, ty si Dominik Feri, však? Máš strašne super štýl obliekania." Pozrel sa na mňa, celú si ma premeral pohľadom, sústredený hlavne na oblasť okolo sterna, ktorá napínala príliš tesnú bielu blúzku. "Hmmmm, ty taky." Obaja sme sa zerehotali a vystúpili sme z vlaku.

Keď som si tak spätne prečítala tento článok musím priznať, že som z neho vyšla ako trošičku ako mrcha. Ale aj tak ma zbožňujete, však? A sľubujem, že nabudúce bude poriadny medický článok o poriadnych medických veciach! :D




utorok, 20. septembra 2016

Ako nonšalantne preplávať prvákom

...Nijako. Nedá sa to. Dá sa akurát neutopiť sa. So slušným zbytkáčom som sa rozhodla zahrať sa na vílu kmotričku a udeliť vám zopár rád do prváku. Uvidíme ako sa to vyvinie. :D

1. Pýtajte sa
 "Prepáčte, o akej bunke sa tu poslednú polhodinu bavíme?" "Nechápem ani slovo. Mohli by ste to zopakovať?" "Prosím ťa (starší študent), zbehneš so mnou pozrieť preparáty?" "Drahá (šikovná spolužiačka), vysvetlíš mi to?"
Nikto učený z neba nespadol. A hoci chápem, že málokto je tak komunikatívny a bez hanby ako ja, treba sa premôcť. Garantujem, že hneď ako vyslovíte podľa vašej mienky tú "debilnú" otázku, ozve sa plno úľavných povzdychov, pretože presne na to sa chceli ostatní spýtať. A keby aj nie, je lepšie keď sa to dozviete teraz, ako na skúške. 

2. Aj iné otázky sú užitočné
"Prosím, nevypíšete ešte jeden termín?" "Nechcete nám naznačiť čo bude v teste?" "Môžem si to ešte sekundu rozmyslieť?" "Bolo by možné, aby som chodila na cviko s inou skupinou?" "Dáte mi ešte šancu?" Divili by ste sa, čo dokáže aj s najmrzutejším profesorom spraviť prejav dobrej vôle a snahy. 

3. Nechodenie na prednášky nie je katastrofa
Sľubujem. Ja sa im teda vyhýbam ako čert krížu. Kamarát ich ale zbožňuje - vraj je to spoločenská udalosť ako večer v hospode, len je to cez deň a bez piva. No a potom sú takí, ktorí si chodia vypočuť profesorov.

4. Koho neprichytia, ten akoby nepodvádzal
No comment. 

5. Všetci si pomáhame
Aj keby vedľa mňa sedel môj najväčší nepriateľ, nechám ho opisovať. Ak sa ma spýta, či si pamätám niečo z testu ktorý ešte nepísal, s radosťou mu to vyklopím. Všetko užitočné čo sa dozviem, dávam na ročníkovú skupinu. Lebo tak funguje Dvojka a vďaka tomu je ešte polovica z nás tu. Solidarita.

6. Žiadne študentské materiály neexistujú
"Vynesené otázky? Pán docent, netuším o čom to hovoríte."

7. Nájdite si kamarátov 
Akože fakt. Nebyť ľudí, ktorých tu mám, už by som to dávno vzdala. Koľkokrát som vzlykala spolužiakovi na ramene pred alebo po teste. Koľkokrát sme sa s kamarátkou objímali a pritom sa spolu klepali. Pivo a prechádzka večer pred anatómiou. Cigareta vypadávajúca z trasúcich sa rúk pred histológiou. A to všetko v dobrej spoločnosti. Ak sa navzájom neupokojíte, môžete byť hysterickí spolu. A čo viac si priať. 

8. Potrebujete niečo, čo nesúvisí s medicínou
Pletenie, ľudové tance, box... Fantázií sa medze nekladú. Keď mne hrabalo úplne najviac, zachránili ma turecké telenovely. Ako môže človek myslieť na anatómiu, keď napäto sleduje či si to Onur u Šeherezády vyžehlí, alebo či Hürrem otrávi ďalšiu sokyňu, aby mala sultána len pre seba?

9. Skúška je od slova skúsiť
 Ako raz podotkol môj kamarát (hotový doktor, takže len nekecá ako ja), skúška je naozaj od slova skúsiť. Na prvý pokus chodí oprobovať ako to tam vlastne vyzerá a vždy je príjemne prekvapený, ak to vyjde. Na druhý pokus už je naučený, a na tretí je schopný odriekavať vybrané učivo aj o polnoci. Nehovorím že to vyhovuje každému, ale dá sa to aj takto.

10. Musíte sa pozbierať po každej facke
Tento bod priamo súvisí s predchádzajúcim. Doteraz si pamätám, aký úder to bol, keď som dostala prvé Déčko z priebežného testu z anatómie. Keby som vedela, koľko neúspechov ešte príde... A za všetky som si mohla sama, aby som vám tu nekňourala. Proste je dôležité pokračovať aj vtedy, keď na vás spolužiaci vrhajú ľútostivé pohľady, rodina vás nepresvedčivo ubezpečuje že si to isto opravíte a vy by ste najradšej skočili z okna. Už ani nezrátam koľkokrát som počula "A už som si myslel, že si fakt v prdeli a zasa si to dala.".

11. Bez výčitiek svedomia buďte debili
Áno, aj na medicíne musí byť niekto najlepší, ale vy to pravdepodobne nebudete. Prepadnete sa do šedého priemeru, alebo ešte horšie... Budete ako ja. A budete si to zvrátene užívať.

A HLAVNE!

12. Užívajte si život
Na Dvojke si to môžete dovoliť. Ožieračka s kruhom, prečítaná kniha alebo večerný beh vás neodsúdia k nezdarenej skúške a budúcnosti na ulici. Naozaj. Nekašlite na rodinné grilovačky ani na posedenia s kamarátmi, ktorí nechodia na medinu.  Keď sa ohliadnem za svojím rokom na medicíne, prvých vidím všetkých tých skvelých ľudí a kopu zážitkov z Prahy. A až potom na prebdené noci nad učebnicami a profesora, ako mi hovorí, že si mám radšej nájsť manžela a rodiť mu deti. :D Tak si dajte záležať, nech vám to stojí za to.

Pridávam pár rád od kamarátov. Prvé, čo ich napadlo. 

1. "To se zvládne! A když ne, tak je tu aspoň podstatně menší pravděpodobnost, že někomu ublížíme."

2. " Neposerte se.."

3. "Nech sa nenechajú permanentne nasierať premotivovanými spolužiakmi a tým nemyslím takých, ktorých vidíš furt v študovni, ale takých ktorí sa v živote o ničom inom nebavia ako o škole. A nič nesúvisace s medicínou od nich nevidno ani na fb, pretože sú em-Medici a najradšej by si to nechali vytetovať aj na čelo. A nech si premyslia, vedľa koho si sadnú na anči, to je celkom zásadná vec." (pozn. Keď sa náhodou na tej anči rozhodnete hodiť očkom nabok, je dosť podstatné, aby tam sedel niekto šikovnejší ako vy. :D)

4. "Nedělejte si poznámky, jsou na hovno."

5. "Užívajte si zimný semester. Nebojte sa, bude ešte horšie. Buďte radi, že ste na Dvojke. Doktor Voják je váš kamarát." (pozn. Doktor Voják je fakultná hospoda)

6."Keep calm and fuck. "

7."Hlavní rada - nepanikařit když mají pocit, že to nikdy nemůžou zvládnout, radši si jít v tuhle chvili zaběhat nebo dělat jinou aktivitu, hlavně se v takovým stavu neučit."

8."Dobře se starat o nohy a nedělat žádný blbosti, jako nechat se zabít."

9."Já mám radu pro prvačky: Najděte si medika ve starším ročníku. :D Má to spoustu výhod: ví co a jak, může vam pomáhat s učením, nebude na vás naštvaný, že na něj nemáte kvůli učení čas, protože se taky pořád učí, můžete dělat medical inside jokes. A prvákům klukům? Ať se buď snaží, nebo že musí rok počkat." (pozn. Zdá sa, že som premeškala jedinečnú šancu uľahčiť si prvák. :D)

10. "Hm...učte se a nestresujte. Jo a little party never killed nobody." (pozn. Vždy tvrdím, že sme sa my dve našli.)

11. "Treba im otvoriť oči. Zmeňte školu."

12. "Abys uspěl na medicíně potřebuješ hlavně zůstat v klidu. Honíš si ho? Kolikrát? 3x, 4x týdně? Tak to jsou v týhle lize hodně nízký čísla... Já sám si ho honím alespoň dvákrát denně. Nejdřív ráno, hned před přednáškama a podruhý když příjdu večer ze cvičení. Hele nedělám to proto, že se mi to líbí. Dělám to, protože musím. Představ si to. Celý den pracuješ s latinskými pojmy. Kanály v lebce, chromozomy, mitózy, meiózy, akuzativy, ablativy, konjugace. Všechno nad rameny celodenní pozornosti. Vysává tě to. Musíš rozzuřit kobru a celý se prokrvit. Dole to musí všechno fičet." (pozn. Láska ktorú chovám k humoru tohto spolužiaka je neprekonateľná.)

Keď sa tak spätne pozerám na svoj článok, je menej vtipný ako som ho zamýšľala, a príliš sa blíži poučovaniu, ktoré z duše neznášam. Ale aj tak, je to to najlepšie z mojich "až" ročných skúseností, ktoré vám teraz s láskou predávam. A nakoniec som si tým prvákom preplávala. Síce občas s hlavou pod vodou, ale stále nonšalantne. Prváčikovia, strašne sa na vás teším, dúfam že prídete na Welcome day. Jedna zo skupiniek bude mať to (ne)šťastie, že ju budem sprevádzať ja s kamarátom.
Tak sa teda vidíme!
Mimochodom, má niekto tipy, ako prežiť druhák?

P.S. Všetky sľúbené články prídu, dnes som ale mala hroznú chuť napísať tento. 




Tak ja už fakt plávem, pa!






utorok, 13. septembra 2016

Novinka na poli českej medicíny!

Ahoj detiiii! Sľubujem že čoskoro bude nový článok v ktorom aj vysvetlím, prečo som sa tak dlho neozývala. :))
Každopádne teraz chcem poprosiť o pomoc všetkých čitateľov aj súputníkov blogerov. Kamarátka založila fb stránku, o ktorej cítim, že na poli českej medicíny veľmi chýba, a to je samozrejme PŘIZNÁNÍ MEDIKŮ! Veľmi dúfam a verím, že mi ju pekne pomôžete spropagovať a samozrejme budete lajkovať ako blázniví. Neuveriteľne sa teším, čo za priznania spoločne popíšeme. Anonymne, samozrejme.

Prikladám link a zároveň sa tak trochu ospravedlňujem za zavádzajúci titul článku, nemohla som si pomôcť. :D 

streda, 3. augusta 2016

Neohrozená zdravotníčka - časť druhá


Ahoj miláčikovia! Zasa som sa sama pred sebou vyhovárala na nedostatok inšpirácie... Čo je samozrejme úplná hlúposť, pretože inšpiráciu chytám vždy, keď sa posadím za počítač. Takže toto bola proste obyčajná lenivosť. Pamätáte sa, kde sme skončili minule? Presne tak, pani zdravotníčka išla spať a tešila sa na deti.

Takže... Ráno som od samého nadšenia vstala skôr ako všetci ostatní, u mňa neslýchaný fenomén. Vzala som si žiarivo zelené tričko s logom campu a po chvíli váhania som pridala ešte žiarivejšie ružové podkolienky. Vedela som že malé decká to ocenia a staršie basic bitches a machri mi môžu byť ukradnutí. Spravila som si dve kávy, pretože v celom campe sa nenašiel hrnček dosť veľký pre medičku... Toto sa  postupom času stalo okrem LEGO kufríka mojím poznávacím znamením - Lienka and her two coffees.



Keby ste od minula zabudli na moje kávy
                                                 
Od ôsmej sa začali postupne trúsiť deti s rodičmi, alebo aj s celým rodinným klanom - počet členov závisel od stupňa snobáctva a snahy zastrašiť hlavného vedúceho. Ten však prezieravo zmizol niečo dokúpiť do mesta, takže zatrašovať mohli akurát tak urehotanú medičku s hrošou kožou, ktorá dostala na starosti uvítanie. Vzhľadom k môjmu outfitu a dvom copom ma polovica rodičov okamžite identifikovala ako jedno z detí. Čo znamenalo po vysvetlení nedôverčivé pohľady, zdvihnuté obočia a prezieravé podávanie pestovaných rúk. Takže som od príslušníkov klanov vždy vyzbierala spomínané pasy, zdravotné kartičky a potvrdenia o zdravotnom stave, modliac sa celý čas, aby mi niečo z toho nespadlo na zem. Samozrejme že spadlo, a nielen raz...




Nech viete o čom hovorím...
                                               
A ku každému pasu večné pripomienky. "Viete, moja Tamarka je veľmi dobré dievčatko, nerobí problémy...". Spoza matky vykukne krpaňa, ktorá minulý rok terorizovala celý tábor. " Môj Peťko je veľmi citlivý chlapček, mohli by ste prosím..." Toho si tiež dobre pamätám. Žalobaba a v jednom kuse reval.

Zo správ o zdravotnom stave som sa dozvedela: jedna alergia na vajcia, jedna na orechy, jedna na slnko, Crohnova choroba, astma, pár senných nádch, hojace sa dotrhané väzy na kolene. A čuduj sa svete, iba jedna vegetariánka. Vysoká baba s dokonale vyžehlenými vlasmi na ktorej adresu jeden z učiteľov prehodil: "Watch out, this is the leader of mean girls."



Odškrávací zoznam: Večné utrpenie a chaos

Po vyzberaní pasov som sa snažila tváriť, že spoznávam každé jedno dieťa z minulého roka, čo zhruba vyzeralo ako: "Čau Lienka! Rada ťa zasa vidím." "Čau...ty!" Jediný trapas som si strihla, keď som sa snažila zoznámiť so skupinkou starších chalanov. Našťastie pri zahanbenom odchode som počula jedného z nich hovoriť: "Lienku poznám z minulého roka, ináč je dosť v pohode. Len teraz sa správala ako magor." Moja reputácia teda bola zachránená. :D

Samozrejme, pokoj nikdy netrvá večne. Asi hodinu po odchode rodičov som začula strašný rev z ihriska. Nejaké dievča si dosť škaredo vykĺbilo ruku. Ako pani zdravotníčka som sa rozhodla, že nakopneme auto a pôjdeme do najbližšieho mesta na pohotovosť. Jedna z vedúcich (Maťa) šoférovala a ja som sedela s dievčaťom vzadu. Po polhodine sme sa konečne dovliekli do mesta, tam sme sa motali ďalších pätnásť minút a nakoniec sme to zvládli až do nemocnice. Čakanie bolo dlhé a únavné, čo si Maťa vynahradila hodnotením každého chlapa, čo sa okolo len mihol, a ja parodovaním pacientov na pohotovosti. Áno, viem. Nevhodné.  Pán, ktorý sedel vedľa nás sa najprv tváril nevšímavo, potom podráždene, ale hneď mu začalo mykať kútikmi úst. Nakoniec sa nám poďakoval, jeho brat je vraj vnútri s podozrením na infarkt, a sme prvá vec, ktorá ho rozveselila.



Prvé zranenie
                                       
Konečne sme sa dostali na radu - ľudia, tak krásneho doktora som ešte nevidela. Avšak hrebienok mi spadol hneď, ako na mňa vrhol pochybovačný pohľad a pýtal sa, či som dospelá. Nevrlá sestrička dievčatko rýchlo ošetrila a zastavili sme sa vo fastfoode za odmenu. Cesta z pohotovosti bola na umretie dlhá a únavná. Nejaký netaktný chlap sa na tomto mieste môže zasmiať, pretože sme boli tri ženy v aute a nevedeli sme trafiť naspäť do nášho chatového strediska. Trvalo nám to dvakrát tak dlho, ako cesta tam. S POMOCOU GPS! Hlavnému vedúcemu sme našu dlhú absenciu vysvetlili dlhým čakaním na pohotovosti. Ešte nás aj poľutoval.

Prišli sme niečo po desiatej večer, čo znamenalo že sme v podstate zmeškali celý deň a deti sú už na chatkách. O chvíľu mal začať míting vedúcich a... Moje prvé obiehanie. Zvolila som dosť jednoduchý systém - z jedného konca campu na druhý, čiže od najmladších detí po najstaršie. V podstate sa moje prvé obiehanie nelíšilo od ostatných až na to, že na konci som poznala všetky decká po mene a časovo som to mala lepšie zorganizované. (Čiže som si dlhšie pobudla u deciek, s ktorými som rada kecala.)

V každej chatke som decká, ktoré brali lieky pravidelne, donútila dať si ich predo mnou. Ale také boli len asi štyri. Potom som sa ďalej (doslova) pýtala: "Bolí tu niekoho hlavička? Nie? Čo hrdielko, ručičky, nožičky, bruško?" Moje pravidlo bolo - čím starší camperi, tým zneli moje otázky infantilnejšie. Takže na konci som mala aj najstarších chalanov vycvičených tak, že mi hlásili už pri mojom príchode, že nie, nikoho hlavička dnes nebolí. Potom som každého ošetrila a nastala moja obľúbená časť. Kecaniéééé.

S deckami som sa zblížila najviac zo všetkých vedúcich, pretože som na rozdiel od nich poznala každé jedno dieťa z nich z mojich "vizít". Dievčatá sa mi zverovali a chlapci machrovali. A zverovali sa tiež. Vedela som kto sa komu páči, kto s kým chodí, kto komu robí zle, kto bol v cudzej chatke na polnočnej návšteve. Moja výhoda oproti ostatným animátorom spočívala aj v tom, že ja som toľko nemusela hrať policajta. To, že si niekto nenápadne kúpil v bufete o jednu Kofolu viac, ako dovolil vedúci, alebo že sa vyhýbal upratovaniu, nebola moja starosť. A ešte k tomu som prihadzovala historky, akú neplechu som robila ja, keď som bola camper. Ak teda dovolíte, ďalej nasleduje popis niektorých chatiek. Hlavne trojka a pätnástka boli moje obľúbené.

Chatka 1 - Malé dievčatá (9-11)
Roztomilé, pojašené, voňavé. Najlepšie sa s nimi kecalo o tom, akí sú chalani otravní a zlí.

Chatka 2 - Malí chalani (9-11)
Roztomilí, pojašení, smradľaví. Najlepší pokec o tom, aké sú dievčatá otravné a zlé.

Chatka 3 - Mean girls (13-16)
Ktoré si to označenie nakoniec vôbec nezaslúžili. Na tejto chatke boli štyri dievčatá, jedna z nich mala akúsi vývojovú poruchu. Mala zváštne črty tváre, bola spomalená, stále si vymýšľala a úprimne, bola dosť otravná. Ostatné tri sa na ňu za celý čas campu ani raz neosopili, nevynadali jej a nesprávali sa k nej ináč ako pekne a ochranársky. Dosť intenzívne som si pri nich uvedomila, že nemám súdiť podľa vzhľadu. To, že tínedžerky v croptopoch, s vyžehlenými vlasmi a obrovskými linkami sú väčšinou zlé a hlúpe je asi preto, aby vynahradili vesmíru tých pár dobrých a múdrych. Najhorúcejšia téma chatky 3 bol môj vysokoškolský život, chalani z chatky 15 (každá mala vybraného jedného) a ich životné plány. A ešte samozrejme ja a môj frajer. Ktorého nemám. Strašne ma ľutovali. 



Keď človeku Mean girls ukradnú mobil
                                             

Chatka 4 - Wannabe Mean Girls (12-15)
Rovnaké zbožnovanie chatky 15. Vlasy horšie vyžehlené, linky nakreslené menej starostlivo. A keďže si to uvedomovali, ich obľúbenou témou bola nenávisť pre pravé Mean girls. Tým ale nestáli ani za slovo.

Chatka 11 - Malí zmrdi (11-13)
Áno, týchto som tak volala aj do očí. Ale mala som ich oveľa radšej ako Malých chalanov z jedného dôvodu - boli zaujímaví. Už len každovečerný pokrik "Pani doktorkááá, mám kliešťa na guliááách!" stál za to. Vždy neuveriteľne vykrikovali keď som prišla, vyslovene sa na mňa tešili, neprotestovali proti pohlavkom a prechovávali voči mne hlbokú úctu. Nie však pre moje doktorské schopnosti, mali úplne iné dôvody.

A toto, priatelia, stojí za historku. Hneď prvý deň, keď som k nim vošla do chatky som si neuveriteľne tresla hlavu o zárubňu, a verná svojim zvykom som bez rozmýšľania zrevala: "Do pičéééé!". Čo bolo nasledované hrobovým tichom a následným rehotom a  falošne pohoršenými výkrikmi. "Pani doktorkáááá, čo to má znamenať?! Lienka, to nás takto učíš rozprávať?" Veľké výčitky svedomia som teda necítila, pretože nadávali oveľa častejšie a horšie ako ja. (Tu vidím, ako ma Lapinka duševne kameňuje. :D)

Hneď na ďalší večer mi každý z nich bez slova otrčil jednu ruku s hánkami roztrieskanými do krvi. Nechápavo som sa pýtala, či sa mlátili s jednou rukou za chrbtom, alebo čo... Ďalší hysterický rehot a vysvetlili mi, že hrali Krvavú desinu. Túto hru som poznala ešte z čias, keď som bola na základke ja. Nebudem vysvetľovať presné pravidlá,  hra má proste jediný účel -  roztrieskať si navzájom hánky desaťkorunou. Okamžite ma chytil záchvat nostalgie a pýtala som sa, či si tiež môžem hrať. Reakcia: Hrať smú iba chalani. ¨


Ale vraj sa môžem preukázať, ak zarecitujem niečo z Dana Dreva (Česi - je to vtipne nadabovaný Harry Potter). To vraj dievčatá nepoznajú. JA som teda bola na Danovi Drevovi odchovaná staršími bratrancami. A tak som s vážnou tvárou začala vykrikovať: "Gábor to je naša špica, chvost má ako vretenica! Dopredu nás vždycky ženie, v gatiach skrýva prekvapenie! Gábor Gábor Gábor! Už pri jeho narodení doktori nevedeli určiť, čo je jeho pupočná šnúra a čo čurák! Jeho anakonda je nadpozemská! Gábor Gábor Gábor!" Hneď ako sa spamätali zo šoku, že som duševne na rovnakej úrovni ako oni, začala som hrdo chodiť po campe s roztrieskanými hánkami aj ja.



Malí zmrdi, zachytení v ich momente.
                                        

Chatka 12 - Machri (14-16)
Protestovali proti každému a všetkému - najmä apatiou. Rodičia ich sem donútili ísť, najlepšie čo môžu urobiť je tváriť sa, akoby umierali. Pre mňa bolo celkom dojímavé pozorovať momenty, keď sa neudržali a niečo ich nakoniec začalo baviť. Ináč to boli v pohode chalani, nikdy ich nič nebolelo, radi si so mnou pokecali, pretože som bola "cool" a nikdy som ich do ničoho nenútila. Najobľúbenejšie témy bolo cvičenie a alkohol. Zdalo sa mi celkom trápne tváriť sa, že som z toho šokovaná a že ja som v ich veku nikdy nič nepila. Takže sme prebrali všetko od piva až po Božkov a udelila som im pár rád, ako piť bezpečne. A na konci som sa im vždy povyhrážala, že ak majú nejaký chlast na chatke, zomrú strašnou smrťou. Chodila som potom na námatkové kontroly a nikdy nič nemali. Alebo boli šikovní.



Nadšený macher s Colou
                                                 

Chatka 15 - Česi (14-16)
Vlastne to boli takí tí Čecho-Rakúšania čo žijú vo Viedni. Keď hovorili medzi sebou, prepínali z nemčiny do roztomilo divnej češtiny, boli snobskí a strašne dobre vychovaní. Z posledného faktu boli unesené všetky baby v campe a pobavení všetci vedúci. Na večernom mítingu sme sa nemohli spamätať z toho, ako si jeden z nich robil starosti kvôli vidličke, ktorú omylom zobral z jedálne. Vraj nechce byť zlodej. :D 

Keď som do ich chatky prvý večer vošla, bola som fakt ohromená. Nie sterilným poriadkom, ale tým, že jeden z nich práve vyliezol zo sprchy len v slipoch. Fakt nechcem vyznieť ako pedofil, mal skoro sedemnásť a... také telo som naposledy videla na obrázku. Začal mi niečo vysvetľovať a ja som začala slintať. Nejako som po chvíli pozbierala posledné sily, ovládla svoje nešťastné slinné žľazy a išla som za ostatnými. Tam ma dostatočne rozptýlilo dohadovanie sa s jeho bratom o tom, že si naozaj musí zobrať lieky. A že o tom nebudeme diskutovať, lebo ja nechcem do väzenia, ak umrie. Prvýkrát, keď som sa ich pri odchode spýtala, či sa skontrolovali proti kliešťom, všetci okamžite zhodili tričká a chceli, aby som im to pozrela ja...  Ostatné animátorky mi závideli, pretože sme predsa len mali všetky pod dvadsať a boli to pekní chalani. :D Zakaždým som sa pri nich zdržala najdlhšie, pretože mi brávali kufrík, aby som si ešte ostala pokecať. Nikdy som veľmi neprotestovala.

Uch, je strašne veľa hodín a článok je už aj tak mrte dlhý. Zdá sa, že bude tretie pokračovanie Neohrozenej zdravotníčky, viac zamerané na zdravie deciek. :D Nemohla som si pomôcť a musela som camperov tak podrobne opísať, boli fakt skvelí a mám ich hrozne rada. Prepáčte za náhle seknutie a dajte mi v komentároch vedieť, či vás takmer nemedický článok neunudil k smrti. :)

P.S. Áno, aj mňa tá divná biela serie, len to neviem dať preč. :D