Sedím si tak na balkóne, čítam zamilovaný román a fajčím.
Zrazu ku mne príde spisovateľská múza, priateľsky ma poklope po ramene
a strašne zdrbe. Vraj vás, miláčikovia moji, zanedbávam a nechávam
svoje schopnosti ležať ladom. Tak dobre.
Teraz vážne. Veľmi ma mrzí, že som tak náhle zmizla
a neohlásila sa pol roka, dúfam že si aspoň niekto z čitateľov nájde znova
cestu k môjmu zanedbávanému blogu. Potrebovala som si ale ujasniť
priority, vyrovnať sa sama so sebou a rozhodnúť sa, čo chcem robiť so
svojím biednym životom. A myslím, že som na to prišla. Snáď. Ale teraz
pekne po poriadku.
Už nadpis vás poriadne ovalil, zvýšil vašu tepovú frekvenciu
a nakopol adrenalín? Hups... Vlastne opisujem svoju reakciu. Pretože môj život nabral úplne nový smer a týmto článkom vyťahujem niektoré spomienky z posledného
pol roka, na ktoré sa snažím úporne zabudnúť ako na nočnú moru. A stále som vám vlastne nič
poriadne neprezradila, chodím okolo jadra článku ako okolo horúcej kaše..
